Creative
commons – „nový“ štandard na správu dokumentov Úvodné zamyslenie Internet má svojho patróna. Oficiálneho, priamo Vatikánom uznaného. Svätého Izidora... Aj so svojou oficiálnou modlitbou a s (predpokladám neoficiálnou) štvorstrofovou výzvou či prosbou o pomoc, miestami vskutku vtipnou... A to už od roku 2002. Modlitba vraj má uchrániť bádateľa a surfera pred nástrahami internetu... Oficiálna latinská a od septembra 2008 už aj slovenská modlitbička chráni pred „nepatričným“ obsahom na webe. Tá vtipnejšia a dlhšia žiada o trpezlivosť pre zúfalca, ktorému padol systém na počítači, zavalil ho spam a vírusy, nedokáže nájsť informáciu, ktorú práve potrebuje... a dovolím si odcitovať záver apelovania na Izidora v origináli (celý text na http://diosef.org/isidore/): When downloads fail, when disks erase, „The goal here is communication“... Cieľom je komunikácia... Keď nás bude vytáčať Error 404, ochráni naše psychické zdravie Izidor. Kto nás však ochráni, keď obsah, ktorý sme hľadali, nájdeme? A budeme ho chcieť použiť? Nájsť, dostať sa do plného textu bez poplatkov, čakania a pýtania povolení? Dokonca si text uložiť na svoj disk, odcitovať časť alebo použiť možno väčšinu do textu „svojej“ publikácie? Upraviť ho podľa svojich potrieb a predstáv? Stiahnuť si a na ilustráciu použiť obrázok vytvorený alebo nafotený niekým iným? Mali by to umožniť slobodné licencie. Slobodné licencie Slobodné licencie existujú a teoreticky dokážu na jednej strane ochrániť a na druhej strane voľne ponúknuť takzvané slobodné kultúrne diela. Slobodné kultúrna diela sú diela či reprezentácie, ktoré je umožnené komukoľvek slobodne študovať, používať, kopírovať a/alebo modifikovať na akýkoľvek účel. Zároveň pre ne zostávajú zachované isté prípustné obmedzenia, ktoré rešpektujú a chránia tieto základné slobody. Slobodné licencie následne môžu slúžiť na právnu ochranu štatútu slobodného diela (http://freedomdefined.org/Definition/Sk). Definícia pre slobodné kultúrne dielo spomína všeobecne známy fakt, že spoločenský a technologický rozvoj umožňuje čoraz väčšej časti ľudstva získavať, vytvárať, upravovať, publikovať a šíriť rozličné druhy diel. Patria sem umelecké diela, vedecké a vzdelávacie materiály, softvér, články. Inak povedané čokoľvek, čo môže byť reprezentované v digitálnej podobe. S cieľom využiť tieto nové možnosti a vytvoriť bohatstvo kolektívne znovu použiteľných diel vzniklo mnoho komunít, rozdelených podľa typu diela. Spája ich však rovnaká myšlienka – umožniť šírenie, opakované využívanie a kreatívne rozvíjanie existujúcich diel. Pretože čím je znovupoužitie a rozvoj diel jednoduchší, tým viac sa obohacuje kultúra (česť výnimkám). Na zaistenie plynulého chodu tohto systému je potrebné, aby autorské diela boli slobodné, pričom slobodou sa myslí:
Ako hovorí samotný slovenský recenzovaný preklad definície slobodného kultúrneho diela, „vo väčšine krajín sa však tieto slobody nevynucujú, ale potláčajú prostredníctvom zákonov, ktoré sa všeobecne označujú ako autorské zákony. V týchto zákonoch sa autori považujú za božských tvorcov a priznáva sa im výlučné právo určovať spôsoby, akými sa >ich obsah< smie používať. Tento monopol bráni rozkvetu kultúry a neprospieva ani tak ekonomickej situácii autorov, ako chráni obchodný model najväčších vydavateľstiev. Napriek týmto zákonom môžu autori svoje dielo uvoľniť ako slobodné, ak si zvolia zo širokej palety právnych dokumentov, ktoré sú známe ako slobodné licencie. Voľba slobodnej licencie neznamená pre autora stratu všetkých jeho práv, ale poskytuje komukoľvek vyššie vymenované slobody“ (http://freedomdefined.org/Definition/Sk). Je to síce dosť kvetnaté a prifarbené rozšírenie anglického originálu, ale nech. Originál je omnoho umiernenejší: „If authors do not take action, their works are covered by existing copyright laws, which severely limit what others can and cannot do. Authors can make their works free by choosing among a number of legal documents known as licenses. For an author, choosing to put their work under a free license does not mean that they lose all their rights, but it gives to anyone the freedoms listed above...“ (http://freedomdefined.org/Definition). Iniciatívy určujúce „vlastné pravidlá“ sprístupňovania a nakladania s dielami existujú pre všetky typy dokumentov a produktov využívaných a vznikajúcich v elektronickom prostredí (softvér, zvukový, obrazový, textový dokument). Creative Commons, Copyleft, GNU, GPL, Open Knowledge, Open Source, Public Domain... Prekrývajú sa a vzájomne odvodzujú, podporujú alebo kombinujú... Digitalizovať, archivovať, uchovávať? Stále si myslíte, že vôbec nie je potrebné upraviť, doplniť či prepracovať autorský zákon? Ak áno, tak si pozrite pár problémov, ktoré sa objavia pri snahe skombinovať autorské právo a digitálnu ochranu. (Len tak na okraj, slovenský Autorský zákon nepozná pojem online elektronický dokument či dielo v elektronickej podobe. Zákon o povinných výtlačkoch pozná dielo pôvodne vydané v elektronickej podobe, bližšie ho nešpecifikuje. Zasvätení vedia, že ide o vydanie na pevnom nosiči a nie o sprístupnenie online, na internete.) Hneď prvým zádrhom je samotná digitálna ochrana ako taká. Nutne sa dotýka využívania jedného alebo viacerých exkluzívnych práv autora alebo iného držiteľa práv. Základom digitálnej ochrany je totiž vytváranie kópií diela. Následne je na ochranu pred stratou údajov potrebné právo šírenia, distribuovania digitálnych kópií do viacerých pamäťových inštitúcií alebo na viacero záložných miest. Právo na prístup k obsahu je potrebné kvôli vytvoreniu najvhodnejších pravidiel na digitálnu ochranu. Druhým problémom sú digitálne technológie. Technológie zmenili spôsob, akým sú diela distribuované a získavané. Nové možnosti vytvárajú napätie medzi potrebami dlhodobej ochrany a autorskými právami. Predtým sa diela chránené autorskými právami predávali v hmatateľnej pevnej väzbe („hard copy“). Knižnice, archívy a iné pamäťové inštitúcie ich mohli získať kúpou na trhu alebo ako povinný výtlačok, na bežné použitie aj na konzervačné účely. Dnes sa však množstvo diel nevydáva v tlačenej, hmotnej podobe. Napríklad webové stránky a rôzne typy používateľmi vytvoreného obsahu dostupné na internete nie sú vytvárané a sprístupňované pre akvizíciu, ale len na prezretie alebo vypočutie. Tieto diela nemožno chrániť, pokým ich nemôžeme skopírovať alebo získať iným spôsobom do digitálneho archívu alebo inej pamäťovej inštitúcie. Ďalšie typy diel, ako napríklad e-časopisy, sú síce na trhu dostupné, no podmienky ich použitia nemusia povoľovať vytváranie alebo uchovávanie archívnych kópií. Povinné výtlačky a výnimky v autorských zákonoch povoľujú čo-to navyše. Sú to prípady, keď materiál napr. po uplynutí určitej doby (väčšinou 70 rokov po smrti autora) už nie je chránený copyrightom, a teda je pod verejnou doménou (public domain; v slovenskom autorskom zákone pojem voľné dielo). Alebo ak je kopírovanie povolené výnimkou v autorskom zákone či súvisiacich právnych predpisoch. Táto výnimka sa týka knižníc, archívov či iných pamäťových inštitúcií. Ďalšou možnosťou je získanie dokumentov prostredníctvom práva povinného výtlačku. Digitálna ochrana nemusí spôsobovať problémy, ak ju zabezpečuje vlastník autorských práv na dielo alebo je zabezpečovaná s povolením držiteľa práv (International, 2008). Na Slovensku však nie sú pamäťové inštitúcie s ohľadom na pôvodné digitálne (elektronické) diela „za vodou“. O potrebe novelizácie troch zákonov – o povinných výtlačkoch, autorského aj tlačového – sa doteraz písalo v Bulletine UKB 1/2006 a v ITlib-e 2/2007. Z knižničnej praxe tiež vieme, že aj mnohí čitatelia a používatelia, autori nových obsahov a diel si nie vždy robia ťažkú hlavu z autorského zákona. Už vôbec nie, ak ide o internet. Nemusíme sa preto diviť, že iniciatíva sprístupniť svoje diela a produkty voľne vzišla v podstate z radov programátorov, umelcov, výtvarníkov. Na príklade Creative Commons si ukážeme, ako to vyzerá v praxi... Creative Commons Podľa pánov Fitzgeralda a Atkinsona (Fitzgerald – Atkinson, 2008) prebieha medzi zábavným priemyslom a používateľmi obsahu „tichá vojna“. Zábavný priemysel (t. j. priemysel s autorskými právami zastávajúci „víziu súkromného vlastníctva“) argumentuje, že v stávke je integrita vlastníckych práv a miliardy dolárov. Druhá strana (t. j. používatelia obsahu s „víziou verejných pravidiel“) tvrdí, že by vlastnícke práva nemali priemyslu umožňovať zablokovať prístup k obsahu a kontrolovať ceny. Vojnu o autorské práva možno podľa okolností posunúť na diskusie o prístupe k informáciám. A človek má (v Amerike aj na Slovensku) zákonné právo na informácie a na prístup k nim. Nápad vytvoriť licencie Creative Commons (CC) skrsol aj v hlave pána Lawrenca Lessiga, ktorý so svojím tímom založil v roku 2001 celosvetovú organizáciu Creative Commons. CC sa odvíja od myšlienky, že si spoločnosť vytvorí vlastné pravidlá dostupné každému, vzťahujúce sa na danú krajinu alebo informácie. Informácia sa potom môže stať voľnou a dostupnou, môže byť zdieľaná a šírená pre osobný zisk aj pre verejné dobro. To sú výhody zdieľania a prístupu k informáciám, inšpirované tiež hnutiami pre „open-source“ a „free software“. CC neútočí na vlastnícke práva. Akceptuje potrebu autorských práv, no žiada a navrhuje určité regulátory. Ako sa možno dočítať vo Wikipédii aj na stránke Creative Commons, licencie CC vznikajú kombináciou niekoľkých základných vlastností, ktoré opisujú, aké práva si chce držiteľ autorských práv ponechať a akých sa chce vzdať. Existujú štyri základné vlastnosti:
Kombináciou týchto podmienok môže teoreticky vzniknúť šestnásť možných variantov, z nich je však päť nezmyselných (štyri z nich kombinujú klauzuly nd a sa, ktoré sa navzájom vylučujú, piata nepoužívaná kombinácia je zverejnenie ako voľné dielo). Licencie sa obvykle nepoužívajú pre softvér, ale len pre „klasické“ autorské diela (fotografie, video, zvuk a pod.). Keďže boli pôvodné licencie Creative Commons vytvorené na základe právneho modelu platného v USA, nie sú vždy presne zlučiteľné s právnym systémom iných štátov. Použitie amerického modelu bez ohľadu na miestne úpravy môže spôsobiť, že je licencia neplatná či nevynútiteľná (http://sk.wikipedia.org/wiki/Creative_Commons). Riešením tohto problému sa zaoberá projekt Creative Commons International (CCi), ktorý dolaďuje formulácie jednotlivých licencií podľa špecifík konkrétnych krajín. V súčasnosti pracujú naši západní susedia na českej lokalizácii CC. Pripomienkovanie prvého návrhu českej verzie CC je už ukončené, hoci zmluvu o portovaní podpísali až v júni 2008 (http://www.creativecommons.cz/). Slovensko má dohodu podpísanú od roku 2005, no bohužiaľ, stojíme na mieste a iniciatíva sa opätovne preberá k životu až teraz, na sklonku roka 2008. Creative Commons a autorské práva Zistiť, či CC môže pomôcť pri riešení problematiky okolo autorských práv v digitálnej ére, bolo cieľom štúdie M. Kim (Kim, 2007). Vychádza z toho, že existujú dve súperiace vízie podstaty autorských práv – vízia súkromného vlastníctva a vízia verejných pravidiel. Vízia súkromného vlastníctva sa tak nazýva preto, že jej zástancovia veria, že autorské právo vychádza z prirodzeného práva autorského vlastníctva. Teda že autori, ktorí vytvoria originálne dielo, si zaslúžia mať na svoje dielo vlastnícke práva. Dôležitosť a význam vízie súkromného vlastníctva je v súkromných záujmoch autorov, v možnosti kontrolovať použitie diela chráneného autorským zákonom. Druhá skupina podporujúca víziu verejných pravidiel naopak zastáva názor, že práva autorov a sloboda ostatných pri využívaní diela musia byť vyvážené. Táto vízia sa nazýva víziou verejných pravidiel, pretože zdôrazňuje dôležitosť verejného záujmu pri prístupe a používaní diela chráneného autorským zákonom. Podčiarkuje tiež úlohu autorského práva ako záležitosti verejných pravidiel hľadajúcich vhodnú rovnováhu medzi súkromnými a verejnými záujmami. Obe vízie boli od počiatkov vývoja autorského práva v rozpore, konflikt sa vyostril v digitálnej ére. Zástancovia vízie súkromného vlastníctva dúfali, že technológia umožní držiteľom autorských práv inkasovať poplatky za každé použitie ich diel. Namiesto toho však mohli pozorovať hromadné porušovanie autorských práv. Poskytovatelia obsahu, vrátane zábavného a hudobného priemyslu, sa naliehavo snažia vytvoriť dozorný mechanizmus, ktorý má zabrániť kopírovaniu a tak ochrániť ich majetok. Naopak, verejné pravidlá by mali ľudom zabezpečiť možnosť slobodne tvoriť, používať pramene a kultúru vytvorenú a existujúcu okolo nich. Miesto všetky práva vyhradené – all rights reserved zvoliť možnosť niektoré práva vyhradené – some rights reserved, ako to umožňujú vyššie spomínané licencie CC. Aby však CC splnili svoj účel a vyriešili konflikt medzi dvoma víziami, musia spĺňať tri podmienky: 1. musia reflektovať spôsoby, akými ľudia vytvárajú diela; 2. musia zastávať súkromné záujmy tvorcov; 3. musia zastávať verejný záujem používateľov. Spĺňa CC tieto predpoklady? Ako možno charakterizovať používateľov CC licencií a v akom vzťahu sú licencie CC k týmto charakteristikám? Ktoré súkromné záujmy musia byť ochránené podľa autorov využívajúcich CC licencie, aby oni sami mohli vytvárať diela? Ako tieto súkromné záujmy, ak vôbec, spĺňajú licencie CC? Ktoré verejné záujmy, ak vôbec, licencie CC spĺňajú? Práve na tieto otázky hľadá vo svojej štúdii odpoveď M. Kim (Kim, 2007). Zástancovia vízie súkromného vlastníctva a ich vzťah k pravidlám CC možno zhrnúť do troch bodov:
Nie vždy však boli predstavy zástancov súkromného vlastníctva a tradičných autorských zákonov v zhode s realitou. Alebo inak povedané, zistenia vyplývajúce zo štúdie ich predpokladom protirečia. Tak napríklad, reagujúc na prvý predpoklad zástancov komerčnej sféry, v skutočnosti niektoré „kategórie“ autorov (majiteľov autorských práv) nepožadujú plnú ochranu poskytovanú tradičným právom. Licencie CC využívajú prevažne individuálni autori, používatelia internetu. Volia si rôzne vlastnosti CC licencie v závislosti od ich rozličných potrieb. Prvky CC licencie zvolené umelcami sa odlišujú od voľby počítačových profesionálov, učiteľov, študentov či ľudí z médií. Väčšina z autorov využívajúcich licenciu CC uznáva svoj intelektuálny záväzok voči ostatným autorom. Bolo pre nich dôležitejšie dovoliť ďalším autorom vytvárať deriváty z ich originálnych diel v rámci licencií CC, než si uplatňovať plnú kontrolu v rámci zákonom stanovených autorských práv. To po prvé. Po druhé pre autorov využívajúcich licencie CC nie je v konečnom dôsledku finančný zisk z ich diela rozhodujúci. Mnohí z nich tvoria pre potešenie z tvorby, mnohí svoje práce zdieľajú, pretože veria v zdieľanie. Iní tvoria, aby získali uznanie medzi ďalšími autormi – svoje diela šíria pod licenciami CC s cieľom vybudovať si reputáciu. Rozhodne nie je pravda, že by autori využívajúci CC nevytvárali komerčne úspešné diela. Niektorých opýtaných z radov umelcov živí len ich tvorba. Licencie CC volia preto, aby uviedli a dostali svoje diela na trh a následne ich tam speňažili. Tretí argument zástancov súkromného vlastníctva znel, že vždy existovala možnosť vytvoriť si vlastné podmienky užívania diela. CC však túto možnosť rozšírila a sprístupnila jednoduchým spôsobom možnosť voľby každému autorovi. Čo dodať na záver? Podľa ľudí blízkych tímu zloženému z umelcov, itečkárov a právnikov, ktorý v roku 2005 spustil iniciatívu s portovaním Creative Commons Slovensko (to znamená zosúladenie CC s legislatívou SR), stojí portovanie minimálne na dvoch zádrhoch v autorskom zákone. Prvý – zmluva o používaní diela musí byť oficiálne podpísaná príjemcom. Informácia o podmienkach licencie alebo zakliknutie „OK“ či „súhlasím“ na webovej stránke nestačí. Druhý problém – podľa súčasných zákonov musí byť právna subjektivita príjemcu špecifikovaná v zmluve. Zmluvu nemožno uzavrieť s „verejnosťou“. Lokalizácia plného licenčného textu do národného jazyka je bežnou praxou v krajinách, kde autorskoprávna legislatíva používanie tejto a podobných licenčných schém uznáva. V prípade Českej republiky je používanie Creative Commons (a podobných licenčných schém) zohľadnené v § 46 odst. 5 a 6 novely autorského zákona č. 216/2006 Sb. Kedy sa to stane na Slovensku? Zdroje: Fitzgerald, B. – Atkinson, B. (2008). Copyright: the middle way. Posted: 16-10-2008 [cit 24. 10. 2008]. Dostupné na World Wide Web: <http://www.creative.org.au/webboard/results.chtml?filename_num=235546> International (2008). International Study on the Impact of Copyright Law on Digital Preservation. A joint report of The Library of Congress National Digital Information Infrastructure and Preservation Program, The Joint Information Systems Committee, The Open Access to Knowledge (OAK) Law Project, The SURFfoundation. July 2008 [cit. 15. 10. 2008]. Dostupné na World Wide Web: <http://eprints.qut.edu.au/archive/00014035/01/14035.pdf> Kim, M. (2007). The Creative Commons and copyright protection in the digital era: Uses of Creative Commons licenses. Journal of Computer-Mediated Communication. 13(1), article 10 [cit 24. 10. 2008]. Dostupné na World Wide Web: <http://jcmc.indiana.edu/vol13/issue1/kim.html> http://creativecommons.cz/ Mgr. Katarína Kovačičová (Kinčíková)
(kovacicova@ulib.sk)
In ITlib. Informačné technológie
a knižnice [online], 2008, č. 04 [cit. 2009-02-04]. |