 Vážení čitatelia!
Digitalizácia sa zvykne prezentovať ako
jedna z trendových metód informačnej práce a zároveň jej výstup, keď dokument
dostane alternatívnu, elektronickú podobu. Má svoje technické, softvérové a
intelektuálne pozadie. Hovorí sa jej niekedy aj reformátovanie dokumentu alebo tvorba
elektronického faksimile, alebo... Nemožno tvrdiť, že to nie je tak. Ale zároveň sa
mi zdá, že všetky tieto definície a pomenovania niečo omnoho dôležitejšie
prehliadajú. Ak sa totiž analytickým spôsobom pozrieme na to, čo digitalizácia
naozaj môže priniesť napr. do fondov historických knižníc, vidíme celkom jasne
nielen zmeny formy dokumentu z papierového na elektronický. Bude zrejme potrebné si
pripustiť, že súčasný rozvoj informačných technológií znamená komunikačný a
informačný zlom, aký ľudstvu naposledy spôsobil Gutenberg so svojím vynálezom
kníhtlače, pretože dokázateľne nevyvolal iba rozšírenie textov pomocou efektívnej-šieho spôsobu multiplikácie, ale ich pretváranie, nový spôsob recepcie a následné neoddiskutovateľné civilizačné javy. A dnes máme do činenia s treťou mediálnou revolúciou v dejinách civilizácie. (Pre menej zainteresovaných uvádzam, že tá prvá bola skriptografická a tá druhá typografická.) Práve akceptácia novej reality komunikovania a recepcie by sa mohla stať interiorizovaným motívom informačných profesionálov na realizáciu toho, do čoho nás tlačí vývoj v okolitých krajinách, rozvojové stratégie, dokonca aj knižničné programy nadácií. V súvislosti s digitalizáciou bol použitý termín digitálna nesmrteľnosť. Považujem ho za jeden z kľúčových. Myslím si, že práve nesmrteľnosť – oddelenie informácií a poznatkov od ich nosičov s obmedzenou životnosťou – je skutočným zmyslom a výzvou. Nie je však jedinou. Okrem nesmrteľnosti vzniká digitalizáciou skutočná informačná sloboda (v zaostalej krajine, žiaľ, ohraničená prístupnosťou hardvéru a internetu). Nie dokumenty, ale ich virtuálne prezentácie a informácie v nich obsiahnuté sa stávajú univerzálne prístupnými a de facto oslobodenými. Vyslobodenými zo skladov a depozitov. Oslobodenými od nášho byrokratického inštitucionalizmu plného objektívnych a subjektívnych bariér, “technických príčin“, rezervácií, výpožičiek, strát a otváracích hodín. Oslobodenými od nás. Možno to znie paradoxne, ale domnievam sa, že práve schopnosť fyzicky oddeliť prístup k informácii a ku kultúrnemu dedičstvu od inštitúcie, ktorá je správcom, preukáže schopnosť prežiť a právo na prežitie nielen knižníc, ale všetkých pamäťových inštitúcií v budúcej spoločnosti. V ostatnom čase sa v knihovníckej komunite udomácnila podivuhodná konvencia – hovoriť o knižnici ako o “servise“. Analýza zvrátenosti a titanikovských konzekvencíí takéhoto vnímania informačnej inštitúcie sa možno raz stane obsahom iných úvah. Servis a digitalizácia nepatria dohromady, to je zrejmé už na prvé počutie a bez hlbších analýz. Digitalizácia, akokoľvek by sa to mnohým pozdávalo, nepredstavuje len mechanické reformátovanie dokumentov, ale vytváranie celkom nového informačného prostredia, novej informačnej kvality, a bez akéhokoľvek zveličovania predstavuje náročný odborný a intelektuálny proces zameraný na výber, spracovanie a kontextualizáciu kultúrneho dedičstva. Je viac ako isté, že sa to nebude dať “vybaviť“ inštitucionálnou agendou, smernicou alebo metodickou príručkou, čo pre mnohých knihovníkov bude možno dosť nepríjemné konštatovanie. Ale za zdanlivou ošemetnosťou situácie sa možno skrýva príležitosť etablovať sa ako plnohodnotná a atraktívna súčasť informačnej spoločnosti, ktorú už nebude možné degradovať na “servis“. Máme na výber...
KOLLÁROVÁ, Ivona. [Príhovor]. In ITlib.
Informačné technológie a knižnice [online]. 2004, č. 02 [cit.
2004-06-23]. Dostupné na internete <http://www.cvtisr.sk/itlib/itlib042/prihovor.htm>. ISSN 1336-0779. |