Otvorený prístup Myšlienka otvoreného prístupu je prirodzeným rozšírením myšlienky otvoreného softvéru, ktorá sa vykryštalizovala a začala prezentovať v prvej polovici 80. rokov 20. storočia. Komercializácia softvéru, ktorý sa spočiatku vyvíjal najmä v akademickom prostredí otvorenosti, síce priniesla pozitíva, ale čoraz väčšia komunita odborníkov v informatike sa domnieva, že nemôže byť jedinou alternatívou a možno bráni rozvoju. V poslednom období začali aj softvérové firmy brať otvorený a voľný (open and free) softvér ako možnú alternatívu. Je prirodzené, že informatici boli medzi prvými, ktorí sa snažili o otvorený prístup k výsledkom výskumu a „sťažovali sa“ na komerčné vydavateľstvá. Nové informačné technológie priniesli nástroje na profesionálnu sadzbu na stoly výskumníkov a explozívny nárast využívania internetu a webových technológií zase priniesli úplne nové možnosti na šírenie informácií. Monopol tlačených médií ako prostriedok šírenia nových poznatkov sa stratil. To, čo výskumníkov na existujúcom systéme najviac hnevalo, bol fakt, že nové technológie pomohli preniesť veľkú časť vydavateľských činností na nich (my to vymyslíme, my pripravíme do tlače, my si to navzájom recenzujeme – zadarmo), a potom to vydavatelia publikujú v časopisoch, ktorých cena neustále rastie, knižnice z finančných dôvodov rušia nákup časopisov, k výsledkom sa dostáva menej ľudí a distribučné práva na články majú vydavatelia. Keď prvé „revolučné“ hlavy trochu vychladli, ukázalo sa, tak ako často predtým, že svet nie je čierno-biely. Vydavatelia sa bránili, poukazovali na ďalšie dôležité úlohy, ktoré plnia, a súčasne sa snažili prispôsobiť svoje obchodné modely tak, aby boli (alebo aspoň vyzerali) ústretovejšie voči výskumníkom. Ale „džin“ otvoreného prístupu už bol vypustený z fľaše a začiatkom nového tisícročia postupne vznikali iniciatívy v iných odboroch a deklarácie o otvorenom prístupe k poznatkom (Bethesda, Budapešť, Berlín…). Významný posun v tejto oblasti nastal vyslovením požiadavky,
že výsledky výskumu financovaného z verejných zdrojov by mali byť verejne
prístupné. Toto je už v súčasnosti podmienka v projektoch EÚ a tiež v projektoch
financovaných z verejných zdrojov viacerých krajín EÚ. Diskusie o tom, čo sú
vlastne vitálne aspekty publikovania a či a ktoré z úloh klasických vydavateľov sa
dajú nahradiť, sa zintenzívnili. Dôsledkom toho je, že už dnes vydavatelia
podporujú (alebo skôr pripúšťajú) otvorený prístup k publikáciám, ale cestou
tzv. „zlatého padáka“, t. j. že niekto im za to, že nechajú publikácie voľne
prístupné, vopred zaplatí. V niektorých krajinách projekty financované z verejných
zdrojov dostanú prostriedky na zaplatenie voľného prístupu k svojim publikáciám v
časopisoch komerčných vydavateľov. Je veľa silných oponentov tohto prístupu. Vidím dva hlavné inhibítory väčšieho rozvoja otvoreného prístupu. Prvým je obava zo zaručenia kvality. V tomto majú komerčné vydavateľstvá tradíciu a zabehané mechanizmy na organizovanie posudzovania článkov pred ich publikovaním. Zdá sa mi, že táto výhoda komerčných vydavateľstiev sa začína strácať. Väčšinu vydavateľstiev prebrali do vlastníctva finančné skupiny, ktoré majú záujem hlavne na zisku. Kvalita bola zosadená z prvého miesta. Za vážnejší inhibítor považujem skutočnosť, že vedecká komunita si nechala vnútiť kritériá hodnotenia kvality výskumu (používané aj rôznymi štátnymi inštitúciami), ktoré sú založené na komerčných publikáciách (Current Contents, ISI databáza časopisov, impakt faktory…). Je administratívne pohodlné používať takéto kritériá, ale ako do tej schémy zapadnú otvorené publikácie? Bude ešte treba knihovníkov, keď budeme mať všetko s otvoreným prístupom a na webe? Myslím si, že áno, ale budú to postupne iní knihovníci. Očakávam, že veľa „klasických“ knihovníckych činností sa zautomatizuje. Ešte viac ako doteraz. Čím viac informácií bude dostupných na webe, tým dôležitejšie a ťažšie bude robiť kvalitné rešerše. Nedá sa a nebude sa dať spoľahnúť na garanciu kvality od vydavateľa. Ako informatici tu dlhujeme komunite spoľahlivé nástroje na posúdenie kvality informácií (a vzhľadom na absenciu dobrej teórie zrejme tak skoro nebudú). Asi to bude vyžadovať špecializáciu knihovníkov na konkrétne domény, spoluprácu s profesionálmi v príslušnej doméne a možno úpravy v ich odbornej príprave, aby to zvládli. Z hľadiska problematiky otvoreného prístupu to vidím tak, že knihovníci by sa mohli stať opatrovníkmi a strážcami kvality repozitárov publikácií s otvoreným prístupom.
In ITlib. Informačné technológie
a knižnice [online], 2011, č. 02 [cit. 2011-09-21]. |
