Digitalizácia – deň po Úvodom Spojenie „deň po“ poznáme predovšetkým z katastrofických filmov zobrazujúcich nezávideniahodný osud tých, čo prežili katastrofu. Ak by sme tento scenár aplikovali na prípad digitalizácie kultúrneho dedičstva, potom by sme dospeli k nasledujúcim analógiám: Digitalizácia = katastrofa. Zachránenci = hŕstka digitalizovaných objektov kultúrneho dedičstva. Na Slovensku sa, našťastie, takýto scenár nenaplní. Z vyhlásenia MK SR, podpísaného ministrom M. Maďaričom a dostupnom na http://www.culture.gov.sk/aktuality/mk-sr-nepodpise-zmluvu-ktora-by-branila-cerpaniu-europskych-penazi (cit. 8.5.2010) vyplýva, že „digitalizácia kultúrneho dedičstva… je proces organizačne, právne a technologicky mimoriadne zložitý a časovo prakticky neobmedzený, keďže ide o trvalo udržateľnú úlohu“. Takže žiadne „po“ na Slovensku nebude. Budeme len digitalizovať, digitalizovať a digitalizovať. Napriek tomu sa pokúsime zamyslieť nad situáciou, ktorá môžu vzniknúť po tom, ako bude drvivá časť analógového kultúrneho dedičstva zdigitalizovaná. Faktom je, že zatiaľ čo proces digitalizácie je už opísaný po stránke organizačnej, technologickej, legislatívnej i finančnej, predstavy o tom, čo bude nasledovať po ňom, sa obmedzujú na úvahy o dlhodobom archivovaní a sprístupňovaní zdigitalizovaných zbierok. Dokazuje to i štatistika výskytu fráz „digitalizácia kultúrneho dedičstva“, resp. „po digitalizácii kultúrneho dedičstva“ v dokumentoch na webe: pre prvú frázu našiel vyhľadávač 11 700 odkazov (z toho v doméne .gov.sk 67 odkazov), druhá fráza sa v doméne .gov.sk nenašla a jej skrátená podoba (po digitalizácii) sa vyskytla 34-krát. Samozrejme, môžeme namietať, že situáciu po digitalizácii možno opísať aj inými frázami, napríklad „dlhodobé uchovanie“, „archivácia“, z angličtiny prevzatým „prezervácia“ či niektorými ďalšími výrazmi. Skutočnosťou však zostáva, že obdobie „po digitalizácii“ si vyžaduje rovnakú pozornosť ako digitalizácia samotná. Okrajovo je táto otázka riešená aj v právnych normách SR, vymedzujúcich legislatívny rámec pre ochranu kultúrneho dedičstva. Ide najmä o tieto zákony: zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 115/1998 Z. z. o múzeách a galériách a o ochrane predmetov múzejnej hodnoty a galerijnej hodnoty, zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 49/2001 o ochrane pamiatkového fondu, zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 183/2000 Z. z. o knižniciach a zákon č. 395/2002 o archívoch a registratúrach. Určitú pozornosť tejto problematike venuje aj Operačný program Informatizácia spoločnosti schválený v roku 2007 a Štúdia uskutočniteľnosti projektov prioritnej osi 2 Operačného programu Informatizácia spoločnosti. V posledne menovanom dokumente sa v kapitole 13.5 „Analýza odborných procesov po fyzickej digitalizácii“ vymenúvajú nasledujúce procesy: digitálne reštaurovanie, spracovanie metadát, uchovanie digitálnych objektov a logistika fyzických zbierkových predmetov. Pritom procesy, ktoré majú nadväzovať na fyzickú digitalizáciu, delí na procesy nad fyzickým objektom, ktoré sú orientované najmä na návrat objektu do depozitára, a procesy s novo vytvoreným digitálnym objektom, zamerané na jeho uloženie do archívu a jeho následnú obnovu. Podrobnejšie sú tieto procesy špecifikované v ďalšej kapitole, ktorá zdôrazňuje procesy zamerané na dlhodobé uchovávanie obsahu, ktoré má byť zabezpečené prostredníctvom operácie migrácie obsahu/formátu. Summa summarum, prakticky sto percent opísaných aktivít, ktoré majú prebiehať po ukončení digitalizácie, je orientovaných na elimináciu vplyvov fyzickej degradácie nosičov, elimináciu katastrofických udalostí (sekundárne úložiská) a elimináciu nekompatibility rôznych generácií hardvéru/softvéru. Inými slovami, sú orientované na dlhodobé udržanie dostupnosti digitálnej kópie. V ďalších odsekoch sa venujeme „nadstavbovým“ problémom orientovaným na udržanie kvality digitálnych informačných obsahov. Úvahy o tom, čo všetko bude treba urobiť po digitalizácii, môžeme rozdeliť do nasledujúcich rovín: 1. záchrana/deštrukcia analógového originálu po
digitalizácii; Záchrana/deštrukcia analógového originálu po digitalizácii V tejto rovine riešime zdanlivo paradoxnú otázku: Treba po digitalizácii naďalej zachovávať analógový originál? Táto otázka by, prirodzene, bola zbytočná, keby sme mali k dispozícii neobmedzené zdroje. Pretože ich však nemáme, musíme robiť selekciu. Rozhodovacími kritériami sú najmä originalita, stav, dôležitosť a fyzikálne možnosti uchovania pôvodného dokumentu. Udržanie digitálnej kópie Kľúčovým postupom pri dlhodobom udržaní digitálnej kópie dokumentu je už spomínaná migrácia. V modeli otvoreného archívneho informačného systému (OAIS) sú definované viaceré druhy migrácie digitálnych dát, ako napríklad: a. obnovenie – prenos dát na nové
záznamové médium rovnakého typu, Na prvý pohľad triviálna operácia kopírovania môže z dlhodobého hľadiska predstavovať problém, predovšetkým v oblasti zachovania integrity a autenticity dokumentu. Viacnásobné kopírovanie môže vniesť chyby, čím môže dôjsť k strate integrity a autenticity dokumentu. Udržanie informačného priestoru Zatiaľ čo udržanie digitálnej kópie sa zameriava na elimináciu starnutia nosiča informácie, hardvéru a softvéru, pri snahách o uchovanie informačného priestoru máme vyššie ambície. Informačný priestor vzniká prepojením vzájomne súvisiacich dokumentov odkazmi. Zatiaľ čo v „papierovom svete“ ide o „mŕtve“ bibliografické odkazy, vo svete digitálnych dokumentov môžu bibliografické odkazy „ožiť“ a tak dať vzniknúť spomínaným informačným priestorom. Technologicky sa „ožívanie“ dá realizovať s využitím softvérových „botov“, ktoré automaticky generujú odkazy na príslušné dokumenty. Doriešiť však treba legislatívne a organizačné aspekty tohto postupu. Využitie nových možností digitálnej kópie, vyplývajúcich z existencie siete V tejto rovine mierne popustíme uzdu fantázii. Existencia siete (dnes to je internet) otvára prístup k uloženým digitálnym dokumentom a záleží len na nastavení pravidiel vzdialenej manipulácie s nimi. Oveľa dôležitejšie sa však javia tzv. sociálne siete, v ktorých sa digitalizované kultúrne dedičstvo môže prezentovať v podobe virtuálnych knižníc, galérií, múzeí a pod. Existencia digitálnej podoby objektov kultúrneho dedičstva zasa otvára dvere jeho širšiemu využitiu v oblasti turizmu, vzdelávania, umenia i individuálnych záujmových aktivít. Revolučný skok Všetky doteraz uvádzané roviny uvažovania majú jedného
spoločného menovateľa: predpokladajú evolučný vývoj v oblasti technológií.
Evolúcia v tomto prípade znamená síce trvalé, ale predsa len predpovedateľné
zlepšovanie. Revolúcia naproti tomu predstavuje skokovú zmenu situácie. A čo je ešte
horšie z pohľadu prognózovania, ide o skok neznámym smerom. Môže to byť objav
nového princípu univerzálneho stroja, dnes reprezentovaného počítačom. Môže to
byť prechod z elektrickej/optickej oblasti do oblasti biologickej, atď. Čo to bude
znamenať v praxi? Že všetky naše opatrenia, ktoré sa týkajú dlhodobého
uchovávania digitálnych objektov, bude treba zmeniť alebo nahradiť novými. Závery Z analýzy prístupov k digitalizácii kultúrneho dedičstva vyplýva, že pretrvávajú nedostatky, identifikované už v Lundskom akčnom pláne: roztrieštený prístup, sektorovosť, malý dôraz na „deň po“. To všetko môže vyústiť do situácie, keď konštatujeme, že na postdigitalizačné procesy budeme potrebovať oveľa viac zdrojov ako na samotnú digitalizáciu. Aby sme tomu zabránili, treba koordinovať úsilie výskumníkov, tvorcov stratégií, pamäťových inštitúcií.
Milan Konvit (milan.konvit@fpv.uniza.sk)
In ITlib. Informačné technológie
a knižnice [online], 2010, č. 02 [cit. 2010-06-30]. |