Edičná činnosť nikdy nebola pre regionálne knižnice stanovená ako rigorózna povinnosť s konkrétnym kvalitatívnym a kvantitatívnym vymedzením. Knižnice ju však postupne prijali za svoju úlohu a vyprofilovali sa aj typy knižnicami najčastejšie zostavovaných publikácií. Toto možno brať ako všeobecné konštatovanie, ku ktorému netreba nič viac dodávať a v podstate by bolo možné považovať túto oblasť knižničnej činnosti za bezproblémovú. Občas sa však objavia publikácie zostavené regionálnymi knižnicami, ktoré vybočujú z bežného rámca a navodzujú otázku, aké sú vlastne vydavateľské možnosti, a možno aj povinnosti, regionálnych knižníc. V našom príspevku by sme sa chceli zamyslieť nad touto otázkou.

Najskôr by sme sa pristavili pri tej časti edičnej činnosti regionálnych knižníc, ktorá je tak zabehnutá, že ju až možno nazvať rutinnou, a dovolili by sme urobiť krátke zhrnutie. Všetky regionálne knižnice na Slovensku vykazujú edičné aktivity. V rámci edičnej činnosti uvádzajú, že vydávajú výročné hodnotiace správy svojej činnosti, prípadne iné analýzy činnosti, ročné plány činnosti, bibliografické ročenky typu “región... v tlači”, bibliografické letáky literárnych autorov (väčšinou pri príležitosti besedy s autorom), zborníky literárnych prác pri organizovaní literárnej súťaže knižnicou. Menej sa už vyskytujú kalendáriá výročí, náročnejšie tematické výberové a personálne bibliografie, prípadne iné publikácie biografického zamerania. Bohatý je však výskyt rôznych drobných tlačí – od informatívnych letákov o knižnici cez záložky s rôznym obsahom určené hlavne deťom, netradičných pozvánok až po rôzne kreatívne drobné tlače.

Dostali sa nám do rúk viaceré jubilejné monografie. V prvom rade nás milo prekvapili svojou nápaditosťou – každá z nich je iná a ťažko je ich porovnávať. Rozsah a “výpravnosť” sú primerané finančným možnostiam knižníc. Obsahujú väčšinou stručný prehľad historického vývoja knižnice, množstvo dokumentačných fotografií, fotokópie zaujímavých dokumentov, štatistické prehľady výkonov knižnice, chronologický prehľad medzníkových udalostí v knižnici, historické a súčasné zoznamy svojich pracovníkov, menoslov riaditeľov knižnice, výberový súpis vlastnej edičnej činnosti, výberovú bibliografiu nosných článkov o inštitúcii. U všetkých monografií nám však chýbalo analyticko-syntetické hodnotenie celkového vývoja inštitúcie, čo uznávame, že vôbec nie je jednoduché, ale bez tohto prístupu história knižnice podávaná v publikácii vyznieva iba ako súhrn udalostí a náhodných epizód.

Vzhľadom na to, že sa dosť podrobne zaoberáme dejinami verejného knihovníctva na Slovensku v rokoch 1950 – 2000, dovoľujeme si vysloviť niekoľko poznámok o všeobecnom historicko-metodologickom rámci, do ktorého viac-menej zapadá história skoro každej regionálnej knižnice v uvedenom období a ktorý by bolo možné uplatniť pri vydávaní takejto publikácie pokiaľ ide o historický vývoj knižnice.

Pri hodnotení vývoja knižnice by bolo potrebné zaoberať sa všetkými činnosťami, ktoré determinujú knižnicu (získavanie dokumentov, ich spracovávanie a sprístupňovanie) až po analýzu a hodnotenie činností, ktorými sa v širšej miere zúčastňovala na živote spoločnosti (podieľanie sa na vzdelávaní občanov, účasť na ideologickom pôsobení vládnucich štruktúr, podieľanie sa na raste kultúrnej úrovne obyvateľstva) a skúmame aj činnosti, ktorými zdokonaľovali samy seba (budovanie systému verejných knižníc v okrese/regióne, vzdelávanie pracovníkov a v neposlednom rade zavádzanie automatizácie a informatizácie). Niektorým otázkam bola venovaná značná pozornosť a niektoré ostali na okraji záujmu. Vybrané činnosti boli preferované z politických dôvodov, a tak boli aj teoreticky dobre spracované a veľa sa o nich publikovalo, napr. socialistické súťaženie, práca s niektorými druhmi literatúry a pod. No pri niektorých tematických okruhoch z politických príčin existuje informačné vákuum (napr. vyraďovanie prohibičnej literatúry z fondov) a niektorým otázkam sa zasa ešte na konci 80. rokov neprikladal patričný význam.

Bolo by zaujímavé skúsiť porovnať vývoj a výsledky niektorých vybraných činností realizovaných vo verejných knižniciach v socialistickom období a v čase fungovania pluralitnej spoločnosti, keby tvorcovia monografie išli pri jej zostavovaní až do takej hĺbky. Máme na mysli činnosti, ktoré sa dajú vyhodnocovať a porovnávať nielen kvantitatívne, ale aj kvalitatívne, napr. vzdelávanie knihovníkov, edičnú činnosť a pod. Cieľom porovnania by mohlo byť zodpovedanie otázky, či knižnice dostatočne využili rozšírené možností pre svoj rozvoj, ktoré nastali zmenou politicko-spoločenských pomerov.

Zvlášť na začiatku 50. rokov, keď verejné/ľudové knihovníctvo nemalo kvalifikovaných pracovníkov, zohrali dôležitú úlohu erudovaní jednotlivci – knihovnícke osobnosti, ktoré zabezpečovali vzdelávanie knihovníkov, organizovali vytváranie krajských, okresných a miestnych ľudových knižníc, uskutočňovali metodickú prácu, publikovali v periodikách a zostavovali metodické príručky. Ich vplyv na knihovnícke dianie bol citeľný aj v ďalšom desaťročí. V 60. rokoch sa objavujú ďalšie osobnosti, ktoré si získali autoritu v knihovníckej komunite úspechmi pri riadení svojich knižníc, pri presadzovaní nových metód práce a pri rozvíjaní systému nižšie organizovaných knižníc.

Ucelený pohľad na vývoj verejných knižníc v 90. rokoch nebol zatiaľ spracovaný ani v čiastkových príspevkoch o jednotlivých činnostiach. (Sú len hodnotenia celého knižničného systému na Slovensku za jednotlivé krátke časové obdobia.) Pritom toto desaťročie bolo pre ne obdobím závažných zmien. Knižnice si osvojovali nové chápanie dostupnosti informácií, postupne sa uskutočňovalo zavádzanie automatizácie knižničných procesov, začal nástup internetizácie, prebiehalo hľadanie nových organizačných foriem, niekoľkokrát sa za uvedené obdobie zmenil zriaďovateľ verejných knižníc, skomplikovali sa ekonomické podmienky pre ich činnosť, citeľne začal dopadať vplyv trhových mechanizmov na činnosť knižníc, čiastočne sa menila pozícia verejných knižníc v komunite. V rokoch 1996 – 1999 boli regionálne knižnice organizačne začlenené do konglomerátu regionálnych kultúrnych organizácií v rámci príslušného regiónu. Ich rozvoj bol zabrzdený uvedeným – nie veľmi vydareným – experimentom v riadení, aj keď sa do neho vstupovalo s tým, že všetky racionalizáciou ušetrené finančné prostriedky spätne poslúžia organizáciám na skvalitnenie ich činnosti.

Dôležitým jednotiacim prvkom celého skúmaného obdobia sú štatistické údaje. Štatistickému vykazovaniu bola po celý čas venovaná značná pozornosť, a tak ho možno považovať za spoľahlivý prameň. Štatistika v rámci svojich možností ilustruje exaktným spôsobom vývoj inštitúcie, jeho stúpajúce aj klesajúce trendy. Jednoznačné porovnanie dosiahnutého stavu v jednotlivých činnostiach do roku 1989 a po ňom pravdepodobne nebude možné vykonať vzhľadom na zmenu východiskových podmienok a priorít. Napriek tomu by to bolo potrebné urobiť aspoň orientačne.

Všetky základné ukazovatele, ktoré hovoria o činnosti knižnice (počet knižničných jednotiek, počet výpožičiek, počet čitateľov, nákup knižničných dokumentov, počet pracovníkov) sú k dispozícii za celé sledované obdobie. Neskôr sa vykazovali aj údaje o veľkosti knižničných priestorov, množstve pridelených finančných prostriedkov a pod. Na základe týchto údajov a pracovných postupov, ako je kvantitatívna a kvalitatívna analýza, je možné vyhodnotiť vývoj činnosti knižníc, ale aj podmienok, ktoré mali pre svoju prácu. Takýto postup možno pomerne ľahko uplatňovať pre obdobie do roku 1989, keď vývoj prebiehal vzostupne a v podstate priamočiaro. Po roku 1990 sa rapídne menia vonkajšie podmienky (organizačné zmeny v riadení knižníc, kurz koruny, stúpajúca cena knižničných dokumentov, zmena životného štýlu obyvateľstva). V konečnom dôsledku jedinými objektívnymi ukazovateľmi za celé skúmané polstoročie, ktoré vytvoria celkový – hoci trochu zjednodušený – obraz vývoja činnosti verejných knižníc sú počty kníh, čitateľov a výpožičiek.

Poznatky o niektorých takpovediac historických udalostiach v knižnici môže významne doplniť výpoveď priameho účastníka alebo bezprostredného pozorovateľa daných udalostí. Oživením monografie by určite mohli byť spomienky bývalých pracovníkov. Takto získaný materiál metódou oral history sa musí podrobiť kritickej analýze, pretože je veľká pravdepodobnosť subjektívneho vplyvu (prikrášľovanie, zavádzanie, zamlčiavanie).

Historický pohľad na vývoj knižničnej inštitúcie v časovo nie veľmi vzdialenom období a pohľad na výsledky práce ešte žijúcich účastníkov týchto procesov si obzvlášť vyžadujú plnú zodpovednosť pri konkrétnych hodnoteniach, pretože sú to veľmi citlivé záležitosti. Zostavovatelia uvedených monografií musia však vynaložiť maximálnu snahu o uplatňovanie nestrannosti. Ak sa má uplatniť všeobecne známe krédo Historia magistra vitae, je potrebné oboznamovať knihovnícku, ale v podstate aj širšiu verejnosť s historickými faktmi týkajúcimi sa knižníc. Niektoré problémy sa totiž akoby cyklicky opakovali, napr. vyraďovanie ideologicky nevhodnej literatúry z knižničných fondov, nedostatočný záujem o čítanie, ovplyvňovanie činnosti knižníc záujmami mocenských štruktúr. Predmetné publikácie môžu teda poslúžiť regionálnym verejným knižniciam pri uvedomovaní si vlastnej identity na historickom pozadí ich vývoja, čo považujeme za nesmierne dôležité.