Nenormálne veci
K napísaniu tohto príspevku ma podnietil autobus. Cestujem ním do práce každý deň a videl som v ňom už kadečo. (Aj keď v podstate väčšinou nejde o nič zvláštne.) No toto ma predsa len prekvapilo! Aby som však dlho nenapínal: vodič v “mojom” diaľkovom autobuse požičiaval cestujúcim časopisy, aby si krátili cestu! Bol trochu v rozpakoch, keď ich ponúkal na čítanie a zdôvodňoval to slovami: “Naši šéfovia chcú asi zvýšiť kultúru cestovania...” Pozrel som sa na hŕbku za jeho sedadlom – išlo zrejme o remitendu, ale nápad som aj tak kvitoval. Ajhľa! Aj iní, nielen knihovníci, rozmýšľajú o tom, ako sprístupniť ľuďom čítanie. Záujem o čítanie sprostredkované verejnou knižnicou klesá. Jednoznačne sa to prejavuje v znižujúcom sa počte čitateľov. Zmenšujúci sa záujem o knižničné služby na druhej strane nemusí však ešte znamenať celkový nezáujem Slovákov o čítanie. Do tejto problematiky by som však nechcel podrobne zabiehať. Nakoniec existujú k tomu štatistické údaje z Výskumu súčasného stavu a úrovne čítania v SR, ktorý uskutočnilo v júni 2004 Literárne informačné centrum a Národné osvetové centrum a správu z neho zverejnilo aj knižne. Situácia s čítaním je pre nás knižnice nie dobrá a nemôžeme to pokladať za normálne. Treba to teda považovať už za nenormálne?! Nuž keď štandardizované postupy sa míňajú účinkom, prečo nesiahnuť po neobvyklých, alebo ak chcete, prečo nevyužiť na dosiahnutie cieľa aj nenormálne veci…? Najskôr by som si dovolil prezentovať niekoľko osobných skúseností súvisiacich s “konkurenciou”, ktorú má Oravská knižnica A. Habovštiaka v Dolnom Kubíne pri saturovaní čitateľských záujmov a potrieb obyvateľov mesta a hádam i širšieho okolia. Internetová kaviareň U novinára vznikla v priestoroch susediacich s redakciou regionálneho týždenníka Orava. Okrem prístupu na internet, kávy, čapovaného piva a iných alkoholických a nealkoholických nápojov tu ponúkajú priaznivcom kultúry, konkrétne literatúry, podujatia zvané Literárne kreslo. Občianske združenie Homo erectus si doň prizýva na besedu literárnych tvorcov, najčastejšie miestnych. Toto je ešte celkom obvyklé, ale táto kaviareň ponúka bezplatné čítanie aj piatich titulov denníkov (Sme, Pravda, Nový čas, Národná obroda a Šport) vrátane vlastného týždenníka. Keď vezmem do úvahy psychológiu požívateľa, že to má bez zápisného, bez evidovania jeho údajov, že sa pritom môže “občerstvovať” a dokonca aj fajčiť (zatiaľ), musíme uznať, že toto zariadenie našej knižnici môže celkom účinne konkurovať. Čajovňa v Dolnom Kubíne patrí občianskemu
združeniu Nádej pre rodinu. Je prísne nealkoholická, robí taktiež podujatia, ale pre
úzky okruh občanov, ktorí majú deti v náhradnej rodinnej starostlivosti. Poskytuje
azyl ľuďom, ktorí majú záujem zmeniť svoj spôsob života (po protialkoholickom
liečení a podobne). Majú k dispozícii niekoľko titulov periodík s psychologickým,
pedagogickým a náboženským zameraním. Pre rodičov s deťmi majú nachystané
hračky, puzzle, farby, plastelínu... Nie sú pre nás konkuren- Vzájomnou čitateľskou svojpomocou by sa dala nazvať aktivita občanov, o ktorej som sa mimochodom taktiež dozvedel v diaľkovom autobuse od jednej pravidelnej spolucestujúcej. Piati kolegovia na pracovisku si kupujú časopisy (dotyčná známa napríklad Slovenku), ktoré vkladajú ako podiel do spoločnej čitárne. Z nej si ich môžu požičiavať na krátky čas domov. (Na pracovisku hádam nečítajú...?!) Presné pravidlá ich čitárne si nepamätám, ale viem, že im to celkom dobre funguje. Teraz prejdem na problematiku zahrnujúcu netradičné postupy pri vytváraní podmienok na šírenie čítania z inej strany – zo strany knižnice. Požičiavanie knižných súborov iným knižniciam nie je nijakým objavom, žiadnou novinkou. Keď vezmeme do úvahy, že vo väčšine obecných knižníc sa nakupuje nová literatúra len sporadicky, až nijako, logicky by sa dalo usúdiť, že aj trochu staršie knihy v nich musia pôsobiť ako novinky. Zdalo by sa, že keď regionálna knižnica požičia obecnej knižnici súbor beletrie s dvoj- až trojročným odstupom po ich vyjdení, knihovníčka a čitatelia na vidieku musia jasať, že sa dostali k “novým” knihám. Ale aj tu funguje “ale”. V jednej obci neďaleko Dolného Kubína bol pre kultúru zapálený starosta a celkom pričinlivá knihovníčka v slušne pracujúcej obecnej knižnici. Ponúkli sme im knižné súbory, pán starosta osobne zabezpečil ich odvoz, pri výbere sme kolegyňu z vidieka ani veľmi neobmedzovali. Pre súbory prišli dvakrát či trikrát, potom to akosi potichučky zakapalo. Ani sme sa ich na príčinu veľmi nevypytovali, aby nemali dojem, že im chceme niečo vnucovať. Ponúkli sme aj iným obecným knižniciam v našom regióne zapožičiavania súborov aj s odvozom. Záujem o túto službu nebol. Osobne sa nemôžem zmieriť s tým, že systém zapožičiavania súborov nechce fungovať. Zisťoval som u niektorých kolegov-riaditeľov, ako je to so súbormi u nich – ktorí skúšali, taktiež nepochodili. Možno si knihovníci z obecných knižníc nechcú komplikovať život strážením cudzieho majetku a možno vidiecki čitatelia nemajú záujem o “stariny” a tiež chcú knihu hneď, keď sa zjaví na trhu. Už dávnejšie sme v knižnici uvažovali o
rozšírení našej ponuky služieb (požičiavanie knižných súborov a súborov
starších časopisov) seniorom-dôchodcom. Podľa demografických prognóz by táto
skupina obyvateľstva mala výrazne narastať. Sú to ľudia, ktorí sú naučení
čítať, ale prekážkou pri tejto činnosti im môžu byť zdravotné problémy.
Uvedená skupina sa sama vehementne nedomáha nejakých výnimiek a my sa sústreďujeme
predovšetkým na študujúcich a potom na detských čitateľov. Dôchodcov považujeme
za “bezproblémových”. Čiže ich de facto odsúvame na okraj našej pozornosti.
Chceme to však zmeniť. Máme rozbehnuté rokovania s penziónom aj klubom dôchodcov a
individuálne uplatňujeme pre starších občanov donáškovú služ- Sú miesta a situácie, kde ľudia radi čítajú – lebo si tým krátia čas. Napríklad u holiča, kaderníčky či lekára. Prastaré, tisíckrát ohmatané časopisy sem-tam vidieť na stolíku u holiča. U lekára v čakárni boli kedysi osvetové zdravotnícke letáčiky, teraz sa tam vyskytuje nanajvýš nejaká reklama na lieky. Lekári, holiči, kaderníčky a im podobní by zrejme ostali riadne zaskočení, keby sme prišli za nimi s ponukou, či nemajú záujem stať sa kolektívnymi čitateľmi knižnice a požičiavať pre svojich zákazníkov a pacientov staršie čísla časopisov z knižnice. Asi ani oni by nemali chuť brať na seba zodpovednosť za cudzí majetok tak ako naši kolegovia z obecných knižníc. No čo, keď sú pružnejší a progresívnejší? A možno by ani nedochádzalo k veľkým stratám, keby boli časopisy na viacerých miestach opečiatkované vlastníckou značkou knižnice. Nepochybujem o tom, že aj tu zaúraduje mnohonásobné “ale”. No nestalo by to predsa len za úvahu? Multiplicitné nakupovanie beletrie si dnes môže dovoliť už asi len máloktorá verejná knižnica. A bolo by to veru potrebné najmä pri tituloch, ktoré sú forsírované občanom do hláv masívnou reklamnou kampaňou, a tak všetci by si chceli dielo požičať hneď a zaraz. Neuspokojených však zostáva veľa… No aj solventnejší čitatelia, ktorí si takéto dielo môžu dovoliť kúpiť, nemusia mať dôvod na úplnú spokojnosť. Po prečítaní majú často problém, čo ďalej s touto knihou. Tu by sa uplatnilo hybridné kníhkupectvo – požičovňa – antikvariát (knipan), ktoré by bralo knihy od vydavateľov do komisionálneho predaja spojeného s akciou PREČÍTAJ A VRÁŤ! Tá by spočívala v nasledujúcom: knipan by ich najskôr požičiaval najväčším nedočkavcom na krátky čas, povedzme na tri dni za 20 Sk, prípadne na týždeň za 40 Sk. Neznámi zákazníci by nechávali finančnú zálohu, stálym zákazníkom by sa mohlo dôverovať. Už ohmataná kniha by sa potom predala za akciovú cenu alebo ako antikvárna jednotka za zvyšok hodnoty. Nechcem už ďalej provokovať, ale ešte jeden návrh by som si dovolil nesmelo vysloviť: Čo, keby sa to dialo pod strechou knižnice? Na záver sa vráťme opäť do reality. V prvom rade treba konštatovať, že verejné knižnice sú do značnej miery konzervatívne. Ale pozor!!! Toto netreba považovať za pejoratívne hodnotenie. Určite nie! Je to vlastne programová konzervatívnosť, ktorá im umožňuje byť univerzálnou inštitúciou tak, ako to majú uvedené vo svojej zriaďovacej listine a ako sa to od nich všeobecne očakáva. Do akej miery môžu ustúpiť z tejto pozície, aby nestratili svoju vážnosť? Položenú otázku knihovníci určite citlivo zvažujú a len veľmi opatrne sa púšťajú do experimentov, ktoré by mohli uškodiť ich vybudovanému renomé v očiach verejnosti. Ako sa vraví: lepší vrabec v hrsti ako holub na streche. Škoda!
PhDr. Milan Gonda (orakult@stonline.sk)
In ITlib. Informačné technológie a knižnice [online], 2005, č. 03 [cit.
2005-09-30]. Dostupné na internete <http://www.cvtisr.sk/itlib/itlib053/gonda.htm>. ISSN 1336-0779. |