Kde je Anboeter Cristi?

Azda každému, kto sa aspoň v malej miere zaujímal o dejiny knihy, je povedomá skutočnosť, že inkunábuly – dokumenty vydané prvých päťdesiat rokov po vynájdení kníhtlačiarstva – patria k tomu najhodnotnejšiemu, čím sa môžu knižnice, ale aj zberatelia pochváliť. Aj medzi samotnými inkunábulami (či tzv. prvotlačami) môžeme vytvoriť rebríček hodnotnosti, ak usúdime, že to má zmysel. Jedným z najdôležitejších klasifikačných momentov je vek dokumentu či počet zachovaných exemplárov jedného titulu vo svetových reláciách. Zjednodušene povedané, čím je dokument starší, tým je hodnotnejší, čím ojedinelejší je jeho výskyt, tým je vzácnejší.

Hlbšie zainteresovaní vedia aj to, že mnohé vzácne dokumenty či celé skupiny dokumentov, ktoré sa kedysi v historických knižni-
ciach doložiteľne nachádzali, musíme dnes označiť len ako “deperditum”, teda “stratené” či “nezvestné”. Pravdepodobnosť znovuobjavenia či získania dokumentu je nepatrná. Nemusí však byť nezaujímavé pátrať občas po stratených dokumentoch alebo snažiť sa vytvoriť aspoň aký-taký predpoklad o tom, kam dokument zmizol a za akých okolností sa to stalo, najmä ak ide o také unikum, akým je nesporne ANBOETER CRISTI.

Za názvom Anboeter Cristi sa skrýva jedna zo vzácnych predchodkýň modernej knihy, vytlačená v roku 1460. Prvýkrát ju detailne popísal knihovník Lyceálnej knižnice v Bratislave Károly Hartmath v súpise starých tlačí a rukopisov Lyceálnej knižnice v roku 1879.¹ Upozornil, že ide o unikát patriaci zrejme medzi prvé kníhtlačiarske pokusy. Opisuje deväť neočíslovaných listov s ôsmimi drevorezmi, ktoré pripomínajú výjavy v inej vzácnej doskotlači – v Biblii pauperum. Harmath detailne opisuje jednotlivé drevorezy a pripomína, že tlačiar pri výrobe použil takú silu, že hrubý papier sa na niekoľkých miestach prederavil. Tiež farba na titulnom liste presakuje z jedného riadku do druhého. Tieto technologické lapsusy považuje za dôkaz, že ide skutočne o produkt raného kníhtlačiarstva. Keďže dnes nemáme k dispozícii ani tlač, ani jej reprodukciu, nezostáva nám nič iné, ako sa spoľahnúť na jeho odborný úsudok a intuíciu.

Druhá a posledná zmienka o existencii dokumentu sa nachádza v katalógu výstavy Könyv kiallítási emlék vydanom Maďarským umeleckopriemyselným múzeom v roku 1882 pri príležitosti rovnomennej výstavy v Budapešti.² Tu sa teda inkunábula na-
chádzala v 80. rokoch 19. storočia. Aj stručný záznam tohto katalógu uvádza, že ide o xylografickú raritu, opakuje informáciu o deviatich listoch s ôsmimi drevorezmi, datovaných na titulnom liste 1460.³ V tom čase bola teda ešte inkunábula “na svete”. Tu sa však stopa stráca. Pristavme sa ešte na chvíľu pri tejto výstave a najmä pri chýroch, ktoré okolo nej ešte i dodnes kolujú. Traduje sa, že niektoré dokumenty sa z výstavy do svojich domovských zbierok nikdy nevrátili. Tento chýr sa dotýka napríklad vzácnych kódexov zo zbierok bratislavskej kapituly. V katalógu výstavy nájdeme ešte niekoľko dokumentov (rukopisov a tlačí), ktoré majú poznámku, že boli zapožičané z fondov Knižnice Evanjelického lýcea v Bratislave. Všetky tieto dokumenty sa dnes v knižnici nachádzajú, okrem toho najvzácnejšieho – prvotlače Anboeter Cristi. Logicky nám príde na um, že niekde by mali byť záznamy potvrdzujúce zapožičanie i vrátenie dokumentu do fondu knižnice. Takéto informácie však nie sú k dispozícii rovnako ako akékoľvek ďalšie informácie o inkunábule. Ak preskočíme približne 70 rokov, nachádzame sa v ére Dr. Imricha Kotvana, ktorý bibliograficky spracoval inkunábuly zachované v slovenských knižniciach. V úvodnej štúdii katalógu inkunábul Lyceálnej knižnice už len konštatuje, že Anboeter Cristi sa v knižnici nenachádza a považujeme ju za stratenú.⁴

Popri stredovekých rukopisoch bola Anboeter Cristi jednou z najvzácnejších kníh zbierky evanjelického lýcea. Nie je však ani zďaleka jedinou vzácnosťou. Takto sa počas desaťročí “stratil” aj originál listu Philippa Melanchthona, niekoľko iných unikátov a desiatky hodnotných kníh.

Pred pár rokmi rozvírili hladinu verejnej mienky v Poľsku zistenia novinárov, že najvzácnejšie kusy z fondu tamojšej národnej knižnice putujú po knihovníckej linke do nemeckých antikvariátov. Vyšlo najavo, ako sa v tieni precízneho konštituovania “etických kódexov knihovníka”, “deklarácií o ochrane kultúrneho dedičstva” a podobných kreácií výborne darí priekupníctvu v radoch tých, ktorí by mu mali zabrániť. Sama som bola oslovená priekupníkmi starožitností, aby som za slušný obnos pomáhala vyberať a vynášať z fondu zaujímavé veci (a zrejme sa to už prihodilo aj mojim kolegom v iných knižniciach).

Už niekoľko rokov pôsobím ako súdny znalec pre oblasť historických písomností a som teda príležitostne konfrontovaná aj s knihami a dokumentmi, ktoré sa stali predmetom vyšetrovania policajných či colných orgánov republiky. Je to pravdepodobne iba zlomok toho, čo v krajine nelegálne putuje z rúk do rúk. Z času na čas sa aj niečo podarí zachytiť na burzách či hraničných priechodoch, ale väčšinu kníh už vlastníci, správcovia a bádatelia nikdy neuvidia. Bezpečnostný status mnohých fondov nielenže neumožňuje krádeži zabrániť, ale často ani v reálnom čase identifikovať úbytok v zbierke. Vzniká dojem, že všetko je vlastne v poriadku a mnoho zodpovedných má pokojný spánok najmä vďaka pohodlnej nevedomosti. Nevedomosti o tom, čo všetko takmer denne mizne do súkromných rúk a za hranice. Identifikované a vyšetrované krádeže väčinou odhalia aj nepríjemný fakt, že profesionáli pracujúci v historických knižniciach nie sú jedinými odborníkmi na historické dokumenty. Krádeže nie sú náhodnými amatérskymi excesmi. Spravidla sa totiž aj ukáže, že páchateľ precízne vyberal a vedel, čo berie.

Staré knihy boli a aj sú lukratívnym obchodným artiklom. Nasvedčujú tomu aj dve krádeže, ktorým sa v priebehu ôsmich rokov nepodarilo v Lyceálnej knižnici zabrániť a došlo k nim ako v rámci sprístupnenia, tak vybraním kníh z depozitu za bližšie nezistených okolností. Takýmito skúsenosťami sa môžu “pochváliť” aj iné inštitúcie spravujúce a sprístupňujúce písomné kultúrne dedičstvo či vzácne zbierky kníh.

Netreba veľa hovoriť o tom, že existovali a existujú spôsoby, ktoré by mali stratám predísť: precízna evidencia, bezpečnostné opatrenia v depozitoch, ako aj v procese sprístupňovania, inak povedané v študovniach. Novú kvalitu ochrany umožňuje dosiahnuť aj knižničný zákon s ustanoveniami o historickom knižničnom fonde a historickom knižničnom dokumente. Zákon sám však dokumenty pred vykrádačmi neochráni. Všetko závisí a bude závisieť od konkrétneho správcu či vlastníka. V rámci slovenského štandardu ochrany sa dopúšťame diskutabilných kompromisov a chýb. Ich dôsledkom sú nezvratné straty, ktorým sa nepodarilo zabrániť. Ďalšie nám reálne hrozia, ak sa nepokúsime historické zbierky vnímať ako majetok a hodnotu, ktorú chceme chrániť, a to za každú cenu. Kompetentní a zodpovední majú vždy poruke niekoľko vysvetlení, prečo sa to nedá, a spravidla argumentujú nedostatkom financií. Problém má však hlbšie korene, historické pozadie a má pôvod aj v dlhodobom nastavení spoločenských priorít a vo vedomí významu kultúrneho dedičstva. Či je možné nejako ovplyvniť tento ťažko definovateľný, veľmi stabilný faktor ochrany a akými metódami to možno dosiahnuť, to je už téma na inú úvahu. Zdá sa však, že šikovné verbálne stereotypy o význame kultúrneho dedičstva sú v procese jeho ochrany málo účinné a ak chceme budúcim pokoleniam naozaj niečo zachovať, bude potrebné nahradiť ich konkrétnymi činmi.

Ivona Kollárová (ivona.kollarova@savba.sk),
Ústredná knižnica SAV

KOLLÁROVÁ, Ivona:  Kde je Anboeter Cristi? In ITlib. Informačné technológie a knižnice [online], 2005, č. 01 [cit. 2005-03-31]. Dostupné na internete <http://www.cvtisr.sk/itlib/itlib051/kollarova.htm>. ISSN 1336-0779.

ITlib. Informačné technológie a knižnice