Spoločenské funkcie knižníc v dávnej minulosti a najbližšej budúcnosti

Knihovníctvo je sociálny jav, ktorého vývoj sa začal už v staroveku. Knižnice (spočiatku totožné s archívmi) sa zjavili vtedy, keď množstvo dokumentov v zbierkach bolo také veľké, že si už vyžadovalo racionálny spôsob organizácie. Knižnice v tom čase nepochybne odrážali kultúrnu vyspelosť mesta, národa či štátu.

Na rozvoj knižníc pozitívne alebo negatívne vplývali spoločenské, politické, ekonomické a kultúrne vzťahy. Knižnice sú teda produkt spoločnosti. Až sekundárne môžeme tvrdiť, že sú produkt tvorivej práce knihovníkov.

Poslaním knižníc vždy bolo sprístupňovanie fixovaného a kódovaného poznania, teda aktívna účasť v procese zospoločenšťovania informácií. Zmeny v knižničných službách neboli len výsledkom zmeny názorov knihovníkov, ale ich podstata sa menila podľa toho, ako sa vyvíjali formy a spôsoby sociálnej komunikácie. Dôraz na prezenčné služby (symbolizovaný reťazou, ktorá drží knihu o regál či stôl) vyplýval z nedostatku a veľkej vzácnosti dokumentov, dôraz na služby širokej verejnosti zasa odrážal okrem demokratického štátneho zriadenia aj skutočnosť, že produkcia dokumentov zlacnela a bol ich relatívny dostatok. Rovnako platí, že napríklad rešeršné služby odrážajú nárast počtu dokumentov v spoločnosti, ktorý je už jednotlivcom absolútne nezvládnuteľný.

Stav knihovníctva je dôsledok stavu spoločnosti. Následne však platí, že knihovníctvo je aj príčina (jedna z príčin) stavu spoločnosti. Knihovníctvo je sociálna inštitúcia univerzálneho dosahu. Používatelia knižníc pochádzajú zo všetkých sociálnych vrstiev. Je to veľká časť detí, takmer všetci študenti či vedci, zamestnanci i podnikatelia, ženy na materskej dovolenke aj dôchodcovia. Prakticky každá ekonomická, veková či intelektuálna vrstva spoločnosti má v knižniciach svojich reprezentantov.

Spoločenské ocenenie knižníc sa v prvom rade prejavuje ich financovaním. Ak by nemali knižnice svoje opodstatnenie, spoločnosť (či jej prvky) by knižnice prestala financovať. Občasné excesy vo financovaní spravidla súviseli s ekonomickou krízou spoločnosti, nie s poklesom sociálneho uznania za služby knižníc. Úplne inou kapitolou bola likvidácia knižníc z mocenských dôvodov. Ničenie knižníc spôsobené barbarskými dobyvateľmi, fanatickými fundamentalistami či šialenými cisármi rozhodne nemožno považovať za krízy knihovníctva, ale za krízy celej spoločnosti, ktoré sa prejavili aj na knižniciach. Vždy bolo jasné, že knižnice skôr či neskôr vstanú z popola.

Knihovníctvo modernej spoločnosti dokázalo byť zároveň sociálne, liberálne i ekologické. Sociálne bolo preto, že bolo vybudované na princípe solidarity a štátneho (komunitného) financovania fondov a služieb, čiže rovnostárskeho prístupu k informáciám. Liberálne bolo preto, že sa snažilo šíriť informácie bez ohľadu na ich pôvod či pôvod autora. Knižnice sa vždy bránili cenzúre a vyznávali etiku intelektuálnych slobôd. Knihovníctvo bolo však aj ekologické, pretože namiesto nákupu preferovalo výpožičky, namiesto jednorazového využitia opakované používanie. Knihovníctvo sa rozvíjalo na princípoch trvalo udržateľného rastu, ktorý je opakom konzumného spôsobu života [1]. Môže však knihovníctvo zostať také, ako bolo v modernej ére, aj dnes, v čase informačnej spoločnosti, ktorá je jedným z označení pre postmoderný svet?

Súčasná „kríza“ knihovníctva je relatívne nový jav, ktorého podstata nemá v dejinách knižníc analógiu. Ako v minulosti, aj dnes však vyplýva zo zmeny v komunikácií. Dnes sme svedkami paradigmatickej zmeny v sociálnej komunikácii a vôbec nie je jasné, na aké miesto v novom komunikačnom reťazci sa knižnice zaradia.

Digitálne komunikačné a informačné technológie prinášajú skutočnú informačnú explóziu, takže zdanlivo sú špecialisti na prácu s informáciami potrebnejší ako kedykoľvek predtým. Sú však takýmito špecialistami naozaj knihovníci? Knižnice a knihovnícka profesia sú na každom kroku nahrádzané inými prvkami komunikácie. Napríklad internetové roboty, ktoré vo svojom vyhľadávaní aplikujú metódy rešeršérov. Sekundárne informácie (metadáta) o diele na sieti vytvára už samotný autor, čím sa stáva konkurentom bibliografov a katalogizátorov. Ako užívateľ internetu siaha priamo po dokumente (t. j. dokumnete) zo stránky autora bez toho, aby sa obracal na sprostredkujúcu funkciu knižnice.

Klasické knihovníctvo sprostredkúvalo tradičné informácie: vedecké, odborné, vzdelávacie, umelecké. Dnes však existuje celá skupina neoinformácií (zábava, reklama). Internet je ich plný. Sú tiež považované za informácie, no knihovnícka „filozofia“ si s nimi nevie dať rady. Tieto neoinformácie sa dožadujú rovnakých privilégií ako klasické informácie. Chcú pre seba slobodu šírenia, bezplatné šírenie, rovnosť prístupu. A to sú základné hodnoty spomínanej „filozofie“ knihovníctva [2].

Jednou z možných ciest pre knihovníctvo je podržať si (prevziať?) úlohu arbitra, ktorý hodnotí kvalitu informácií (v internete). Otázka selekcie a pozitívnej diskriminácie sa týka všetkých oblastí, ktorými sa progresívne knihovníctvo v súvislosti s internetom zaoberá. Nie je možné archivovať, ba ani len katalogizovať všetky informácie, ktoré sa dostanú na sieť. Výber je nutný z personálnych, finančných i kapacitných dôvodov. Napokon, ani z hľadiska informačnej hygieny používateľa nie je zmyslupné kopiť nekonečné gigabajty informácií.

Ani vznikajúce digitálne knižnice a portály sa nevyhnú výberu a hodnoteniu informácií. Ich spoločenským poslaním je nahrádzať kvantitu informácií (a neoinformácií) kvalitou poznania.

Ak v internete dnes čosi chýba, je to zdravý (kritický) ľudský rozum. Internet môže byť oveľa viac ako sieť umelej inteligencie, môže byť kolektívnou inteligenciou ľudstva [3]. Na to potrebuje aj arbitra, ktorý bude vyberať, hodnotiť, popisovať, prepájať, uchovávať a propagovať to najkvalitnejšie poznanie. Zatiaľ to nikto nedokáže urobiť lepšie ako knihovníci...

Poznámky:

1. The Library Paradigm. 2002. In Library Juice. Dostupné na http://libr.org/Juice/manifesto.html  

2. Litwin, Rory. 2002 Classic and neo-information. In Information for Social Change 13. Dostupné na http://libr.org/ISC/articles/13-Litwin.html

3. Lévy, Pierre. 2000 Kyberkultura. Zpráva pro Radu Evropy. Praha : Karolinum 2000, 229 s.

Pavol Rankov, PhD. (rankov@fphil.uniba.sk )
KKIV FiF UK v Bratislave

http://www.cvtisr.sk/itlib/itlib031/rankov.htm
ITlib. Informačné technológie a knižnice