Knižnice ako spoločenské a kultúrne inštitúcie sa do značnej miery podieľajú na rozvoji národnej informačnej infraštruktúry. Národné súborné katalógy sú neodmysliteľným nástrojom v tomto procese tým, že zhromažďujú národné informačné pramene, umožňujú kooperáciu a spoločné využívanie zdrojov medzi knižnicami a slúžia informačným potrebám používateľov.

Štúdia porovnáva vývoj národných súborných katalógov v šiestich európskych krajinách (Česká republika, Slovenská republika, Poľsko, Maďarsko, Estónsko, Lotyšsko) a v Juhoafrickej republike. Materiál vznikol na základe rozhovorov, ktoré sa uskutočnili v r. 1999 so 49 vedúcimi knižníc a predstaviteľmi riadiacich orgánov v 37 inštitúciách (10 v Českej republike, 10 v Maďarsku, 13 v Poľsku a 4 na Slovensku). Získané údaje boli aktualizované a doplnené informáciami z webových stránok daných projektov. Cieľom bolo získať prehľad o aktuálnom stave vývoja v knižniciach participujúcich na projektoch CASLIN (Česká a Slovenská republika), MOKKA (Maďarsko), NUKAT (Poľsko), ESTER (Estónsko) a SACAT (Juhoafrická republika).

Poznatky získané od respondentov nastoľujú množstvo tém spoločných pre všetky sledované krajiny a poukazujú na napätie, ku ktorému dochádzalo pri prerokúvaní podmienok partnerstva s ďalšími knižnicami a pri stanovení činností v záujme dosiahnutia kolektívneho cieľa. Tieto motívy vnímané ako dimenzie kooperácie možno začleniť do 4 skupín:

1. individuálne verzus kolektívne ciele,
2. centralizačno-decentralizačné tlaky,
3. produkt verzus orientácia procesu,
4. globálne verzus lokálne záležitosti.

Jedným z hlavných problémov spoločných projektov je zosúladenie individuálnych a kolektívnych cieľov. Princípom individualizmu je vlastný záujem a sebavedomie. Záujem jednotlivca sa povyšuje nad záujmy skupiny alebo “všeobecného dobra”. Naopak, kolektivizmus podporuje kooperatívne stratégie a spoločný prístup k riešeniu problémov. Stimuly pre jednotlivcov, ktorí sa vzdajú svojho sebeckého správania a rozhodnú sa pre spoločný prístup, môžu byť založené na množstve faktorov, akými sú napríklad dobrovoľné členstvo, finančné tlaky, nátlak zvonka.

Napríklad v Juhoafrickej republike s projektom počítačového súborného katalógu začala neformálna skupina knižníc začiatkom 80. rokov. Napriek dobrovoľnej spolupráci, ktorá viedla k jeho vzniku, využívanie katalógu bolo obmedzené. V r. 1997 možnosť získania financií z Mellonovej nadácie vyvolala opätovný záujem o súborný katalóg, ktorý bol prepracovaný a začlenený do stratégie týkajúcej sa celkovej informačnej štruktúry krajiny.

V ostatných sledovaných krajinách nebol rozvoj súborného katalógu primárnym impulzom pre kooperáciu medzi knižnicami. Hlavnými podnetmi, ktoré viedli knižnice k spolupráci, boli peniaze, možnosť získať technológie a zabezpečiť školenie pracovníkov prostredníctvom zahraničných nadácií.

Finančné prostriedky od zahraničných nadácií umožnili knižniciam automatizovať ich vnútorné i vonkajšie činnosti, modernizovať infraštruktúru, vzdelávať knižničný personál. Respondenti často charakterizovali začiatky vývoja národného súborného katalógu ako veľmi ťažké. Kooperácia bola vnímaná nie ako spontánny záväzok, ale ako niečo nanútené. To malo spätný vplyv na činnosť a výsledky.

Počiatočné štádiá rozvoja národného súborného katalógu sa v mnohých štátoch často zhodovali so založením nadácií pre medziknižničnú spoluprácu. Respondenti charakterizovali dynamiku skupiny, resp. rozhodovacie procesy, ako demokratické alebo autoritatívne, v závislosti od toho, či odrážali rozhodnutie väčšiny alebo iba určitej skupiny. V tomto zmysle sa situácia knižníc podobala na dilemu väzňa v tom, že knižnice mali nariadené vzájomne spolupracovať, zatiaľ čo potreba individuálnej prestíže a nedostatok transparentnosti ich nútili vzájomne súťažiť a urobiť to najlepšie pre propagáciu vlastných záujmov a požiadaviek ich používateľov.

Počas predchádzajúcich režimov bolo niekoľko podnetov na kooperáciu, ale tá bola chabá a iba na papieri. Hlavnými príčinami boli neadekvátna infraštruktúra telekomunikačnej a dátovej siete, inštitucionálne usporiadanie knižníc, ktoré podporovalo súťaživé postoje, ich zameranie viac na ochranu a budovanie zbierok než na poskytovanie služieb používateľom a obmedzenosť dotácií.

Po spoločensko-politických zmenách začiatkom 90. rokov začali prevládať individualistické postoje, zrejme ako reakcia na desaťročia centralizácie a izolácie. Výsledkom boli asociácie knižníc organizované nie na národnom princípe, ale na základe geografickej blízkosti; niekde bol trend vytvárať asociácie založené na spoločnom knižničnom systéme (CASLIN, VTLS, Dynix atď.).

Takáto fragmentácia znamená ohrozenie vývoja spoločných projektov, akými sú národné súborné katalógy, osobitne ak sú predpísané “zhora” – ministrom alebo poskytovateľom grantu.

Cesty, v rámci ktorých sa dimenziu individuálny verzus kolektívny podarilo potlačiť na minimum, boli rôzne, a to v závislosti od prevažujúceho sociálneho kontextu a od časového obdobia. Napríklad knižnice participujúce na projekte CASLIN po dosiahnutí cieľa, kvôli ktorému sa združili, už nepociťovali po-trebu ďalej pokračovať v spolupráci na iných projektoch. V ďalších prípadoch zosúladenie individuálnych a kolektívnych cieľov bolo náročným a dlhodobým procesom plným osobných konfliktov, súťaživosti, nedostatočnej dohody na cieľoch, rozmanitosti predstáv a absencie jasne načrtnutej štruktúry.

Mnohé z údajov získaných v sledovaných krajinách odrážajú napätie, ktoré obvykle vznikne v procese prerokovávania podmienok partnerstva a stanovenia hraníc medzi inštitúciami. V oblasti knižničnej a informačnej vedy centralizácia verzus decentralizácia je témou, ktorá sa objavuje permanentne a netýka sa len spomínaných 7 krajín. Centralizácia sa obvykle vzťahuje na zbližovanie riadenia alebo moci, kým decentralizácia je spojená s roztrieštením riadenia alebo moci medzi mnohé rozptýlené skupiny, čo si obvykle vyžaduje väčšie prenesenie právomoci a vzájomnú dôveru.

Knižnice v uvedených krajinách boli v minulosti závislé od rôznych ministerstiev a riadené zmiešaninou centralizácie a decentralizácie. Fragmentácia knižníc neprispela k medziknižničnej kooperácii, keďže tu bola nedostatočná výmena údajov a absencia možnosti prijať spoločné normy (osobitne medzinárodné normy, pretože na tieto krajiny bolo uvalené embargo zo strany medzinárodnej komunity a bol obmedzovaný tok informácií i samotní ľudia).

Národné súborné katalógy sú výsledkom “práce” mnohých zainteresovaných. V centre ich budovania je súbor stratégií vychádzajúcich z toho, kto má právo rozhodovať, čie záujmy sa berú do úvahy, aký vplyv bude mať zvolený druh technológie, aký formát je potrebné použiť, aká je charakteristika účastníkov a ich sietí atď. Keďže sú tieto otázky spoločné pre rozmanité komunity a sú predmetom stálych rokovaní, národné súborné katalógy možno vnímať ako platformu, ktorá umožňuje decentralizáciu zodpovednosti a povinností knižnice.

Napríklad v Poľsku tri hlavné univerzitné knižnice (v Krakove, Varšave a Gdaňsku) zabezpečovali dynamickú bázu pre rozvoj ich sietí, a to spoločnou prácou na súbore autoritatívnych záhlaví, školení personálu a na rozvoji systému. Neskôr bol založený NUKAT (Poľský národný súborný katalóg) ako výsledok spoločného úsilia medzi Národnou knižnicou (používajúcou Innopac) a dvoma ďalšími knižničnými asociáciami, ktoré využívajú systémy VTLS a Horizon.

Unikátnou črtou Juhoafrickej republiky je úzka spolupráca medzi juhoafrickými knižnicami (a 5 regionálnymi asociáciami) a poskytovateľom služieb Sabinet Online (the South African Bibliographic Network). Sabinet začal pracovať ako nezisková asociácia v čase založenia národného katalógu začiatkom 80. rokov a v r. 1997 bol inkorporovaný ako Sabinet Online. Národný súborný katalóg SACat riadi Sabinet Online, ktorý zabezpečuje aj riadenie medziknižničného výpožičného systému v krajine spolu s niekoľkými ďalšími službami pre knižnice. Sabinet sa stal hlavným činiteľom v knižničnom prostredí; úzko spolupracuje s rozmanitými asociáciami a vo veľkej miere sa podieľa na vzájomnej dôvere medzi nimi. Respondenti sú si vedomí, že kooperácia znamená stratu nezávislosti a že isté množstvo centralizácie môže viesť k lepšej kooperácii. V tomto zmysle zmes centralizácie a decentralizácie vnímali ako nevyhnutný faktor zabezpečenia efektívnosti spoločných cieľov.

V krajinách východnej a strednej Európy a v Baltickom regióne národná knižnica je už tradične podľa zákona oprávnená koordinovať ostatné knižnice v krajine. Paradoxom je, že respondenti by si síce želali centrálny koordinačný orgán, ale bránia sa myšlienke, aby túto úlohu plnila národná knižnica. Zvlášť významné vysokoškolské a vedecké knižnice majú snahu plniť aktívnejšiu úlohu v knižničnej a informačnej politike svojej krajiny.

V sledovaných krajinách sa experimentovalo s rôznymi modelmi manažmentu. V Estónsku a Lotyšsku súborný katalóg patrí do kompetencie združenia knižníc (ELNet v Estónsku a LINC v Lotyšsku), ktoré tvoria exekutívny výbor (zahŕňa zástupcov členských knižníc) a rôzne pracovné skupiny. V ostatných štátoch chýba dohoda medzi knižnicami, ale všetky majú formálne štruktúry na to, aby mohli riadiť národný súborný katalóg. V Poľsku zakladajúci členovia súhlasili, aby grant mala na starosti Univerzitná knižnica vo Varšave. Pri tejto knižnici bolo založené Centrum NUKAT, ktoré plní funkciu dozoru nad budovaním súborného katalógu.

V Juhoafrickej republike je vlastníkom súborného katalógu nezisková organizácia Sabinet, ktorá má subdodávateľskú zmluvu so Sabinet Online; ten zabezpečuje jeho uchovávanie. Rada, ktorú tvoria všetky členské knižnice a Výbor pre normy rozhoduje vo všetkých záležitostiach týkajúcich sa rozvoja súborného katalógu. Podobná situácia je v Českej a Slovenskej republike, kde neexistuje žiadna formálna asociácia alebo združenie, ale sformovali sa tu rady expertov, skupiny pre oblasť výskumu a vývoja a pracovné skupiny.

V Maďarsku existuje MOKKA, čo je spoločný akronym pre súborný katalóg a asociáciu pôvodných 15 zakladajúcich členov, ktorí koncipovali súborný katalóg. Z praktických dôvodov má Národná Széchényiho knižnica na starosti rozvoj a uchovávanie systému (financie poskytuje Ministerstvo pre národné kultúrne dedičstvo MR). Asociácia MOKKA existuje ako reprezentant záujmov členských knižníc a je zainteresovaná do všetkých rozhodnutí týkajúcich sa budúceho vývoja súborného katalógu.

Okrem Juhoafrickej reopubliky, kde rozpočet na činnosť pochádza z predplatiteľských poplatkov členov, v ostatných štátoch sú finančné záležitosti zmesou príspevkov od vlády a grantov zo zahraničných zdrojov.

V každom druhu partnerstva spolupracujúce strany potrebujú dospieť ku konkrétnemu výsledku, ktorý vykompenzuje prinesené obete a stratu nezávislosti každej jednotlivej inštitúcie. Príkladom pragmatického dosiahnutého výsledku vo väčšine sledovaných krajín je vernosť medzinárodným normám (napríklad v rámci projektu CASLIN pracovné skupiny na základe výsledkov výskumu odporučili prijatie TCP/IP, Z39.50, UNIMARC a AACR2). Prediskutovaná a odsúhlasená bola aj minimálna úroveň katalogizácie záznamov v rámci súborného katalógu. Boli vytvorené špeciálne expertné pracovné skupiny na skúmanie rôznych aspektov týkajúcich sa implementácie systému.

Evidentná je tiež pozornosť zameraná na produkt alebo konečný výsledok, a to v otázkach týkajúcich sa architektúry a fungovania národného súborného katalógu; niektoré knižnice si chceli uchovať svoj lokálny systém katalogizácie a uprednostniť ho pred centralizovaným súborným katalógom, pretože by si vyžadoval kúpu nového systému, nutnosť naučiť sa používať ho, prijať nové pravidlá alebo normy atď.

Okrem zamerania sa na konečný výsledok alebo pragmatické “veci”, treba venovať pozornosť otázke, ako zosúladiť rôzne názorové smery v skupine. Veľa poznatkov získame o vzťahoch medzi členmi aliancie pri zisťovaní, či v skupine prevažujú stratégie spolupráce alebo súťaživosti. Napríklad technické aspekty je možné ľahšie riešiť než “politické”.

Existujú technické dôvody, ktoré bránia úspešnej implementácii virtuálneho súborného katalógu v skúmaných krajinách (napríklad rozdielny stupeň automatizácie v rôznych knižniciach, neadekvátna infraštruktúra siete, inštitucionálne členenie knižníc, koexistencia rôznych noriem ap.). Preto neprekvapuje, že v spomínaných štátoch bol zvolený model reálneho súborného katalógu s centrálne uchovávanou databázou.

Architektúra súborných katalógov odráža charakter vzťahov medzi zainteresovanými knižnicami. Napríklad v Estónsku sú vytvorené dve samostatné databázy v dvoch mestách: Tallin a Tartu. Každá z databáz zhromažďuje holdingy participujúcich knižníc v rámci mesta. Existuje prepojenie z jednej databázy do druhej, aby sa uľahčil prístup pre používateľov, ale vyhľadávanie sa musí urobiť oddelene, pretože dáta nie sú rešeršované súčasne z obidvoch katalógov. V tomto prípade možno hovoriť o dvoch súborných katalógoch. Na Slovensku sú monografie a periodiká uchovávané v dvoch samostatných katalógoch a v dvoch rôznych inštitúciách: Slovenská národná knižnica v Martine (SNK) má na starosti súborný katalóg monografií a súborná databáza periodík sa buduje v Univerzitnej knižnici v Bratislave (UKB).

SNK a UKB sú dve najvýznamnejšie knižnice v krajine. Sú tradičnými rivalmi, najmä v otázke funkcie a statusu národnej knižnice. Napriek podpore SNK zo strany knižničnej komunity boli rôzne snahy preniesť jej funkcie do hlavného mesta Bratislava. Nový knižničný zákon v r. 1999 znovu potvrdil status SNK v Martine, hoci na niektorých z jej funkcií sa podieľa aj UKB (ide o spomínané uchovávanie súborného katalógu periodík.)

V Estónsku bolo rozhodnutie mať dve oddelené databázy motivované technickými i pragmatickými príčinami. Tallin a Tartu predstavujú dva tradične odlišné póly, každý so svojou vlastnou kultúrou, postavením a identitou. Tartu je historickým hlavným mestom krajiny, vysokoškolským centrom s prevahou študentov. Tallin je mladšou, rozvíjajúcou sa metropolou, sídlom vlády a obchodným centrom. Budovaním dvoch separátnych databáz sa zdá, že je tu záujem zdôrazňovať význam obidvoch regiónov. Estónska skúsenosť z rozvoja združenia knižníc je príkladná: knižnice sú schopné kooperovať a implementovať ESTER (Súborný katalóg Estónska) veľmi účinným a “demokratickým” spôsobom.

Problémy v tejto oblasti vychádzali z treníc medzi provinčnosťou verzus globalizáciou, ochranou jazyka, kultúrou a identitou a dôležitosťou “integrovania Západu”.

Napriek geografickej vzdialenosti majú knižnice v krajinách strednej a východnej Európy, v Baltickom regióne a v Juhoafrickej republike mnoho spoločných prvkov. Tieto krajiny podstúpili rozsiahlu transformáciu v dôsledku sociálno-politických zmien koncom 80. a začiatkom 90. rokov. Aj knižnice, tak ako iné inštitúcie, zasiahla sociálna, politická a ekonomická transformácia.

Zdá sa, že podstatou tohto problému je zlúčenie určitých tradícií so záujmom o všetko “západné”. Ako príklad možno uviesť fakt, že západné integrované knižničné systémy boli často preferované pred lokálnymi a výber zahraničných systémov bol ospravedlňovaný možnosťou kompatibility s medzinárodnými normami – napriek určitým rozporom v bežnej knižničnej praxi.

Väčšina knižníc sa rozhodla pre zahraničné systémy, s výnimkou Českej republiky a Maďarska, ktoré používajú lokálne knižničné systémy: Súborný katalóg Česka CASLIN používa systém Cubus, ktorý vyvinula česká firma a “ušila na mieru” jeho špecifickým potrebám. Maďarská MOKKA využíva systém Corvina od nemecko-maďarskej firmy. Spolu so zahraničnými systémami boli v sledovaných krajinách prijaté aj zahraničné normy. Najbežnejšou je USMARC (MARC 21). Česká a Slovenská republika sa rozhodli pre UNIMARC; v Maďarsku boli prijaté formáty HUNMARC a USMARC. Ďalšie bežne používané štandardy sú AACR2 pre katalogizáciu, ISBD pre bibliografický popis spolu s klasifikačnými schémami založenými na MDT a predmetových heslách (LCSH, MeSH atď.).

Okrem spoločných prameňov a štandardizácie praxe a stratégií, respondenti zostávajú verní medzinárodným normám a kooperácii. Napr. opakovane zdôrazňujú význam komunikácie, transparentnosti, väčšej otvorenosti a spolupráce ako prostriedku pre rozvoj ich národnej informačnej infraštruktúry spolu s knižničnou a informačnou politikou. Počas rozhovorov o knižničných technológiách a sieťach zazneli časté zmienky o strategickom význame informácií pre demokraciu a o úlohe technológií v kontexte globalizácie.

Budovanie národných súborných katalógov predstavuje komplexný proces, pri ktorom treba vziať do úvahy rôzne prvky – mnohé z nich sa týkajú “ľudských” faktorov.

NUKAT a ESTER sú ukážkou zaujímavých trendov i výsledkov, hoci proces bol u obidvoch veľmi odlišný. V Poľsku sú tri rozdielne knižničné združenia organizované okolo troch spoločných systémov. Rokovania sa viedli až dovtedy, kým sa nedospelo k dohode. Horúcou témou boli najmä súbor autoritatívnych záhlaví a výber systému. Dôvodom, ktorý viedol združenia k jednotnému postupu, bola tiež obava z finančných sankcií zo strany poskytovateľov dotácií.

V Estónsku prijali rozhodnutie vybrať jeden spoločný systém pre celú krajinu. Tesné zväzky so severskými krajinami, osobitne s Fínskom, prispeli k charakteru budovania komunity a konsenzu medzi participujúcimi knižnicami. Efektívne vedenie umožnilo udržať kolektívny cieľ ako prioritu, napriek rozdielnostiam medzi Tallinom a Tartu, ktoré majú veľmi silný zmysel pre identitu.

V dôsledku absencie spoločného cieľa a jednoty bol zastavený pokrok v projekte MOKKA. Je to obeť personálnych treníc a rozdielnych predstáv.

Súborný katalóg lotyšských knižníc je v pracovnom štádiu, ale cesta k založeniu združenia LINC bola kamenistá a plná prekážok, konfliktov, nedostatočného vedenia a neochoty priniesť obete.

Sprostredkovateľská úloha SABINET-u a sústredenie sa knižníc na ich regionálne združenia viedli nakoniec k nedostatku záujmu a zainteresovanosti v projekte SACat.

CASLIN je ďalším zaujímavým príkladom – napriek zreteľnému pokroku, ktorý priniesol českým a slovenským knižniciam, nebol schopný zmeniť sa na orgán, ktorý by umožnil pokračovať v kooperácii.

(Výťah z materiálov Konferencie o súborných katalógoch v Talline

http://www.cvtisr.sk/itlib/itlib024/candi.htm
ITlib. Informačné technológie a knižnice