Budúcnosť knižníc vo svete elektronickej komunikácie

Adolf Knoll

Deväťdesiate roky minulého storočia priniesli knižniciam, ich používateľom i ostatným občanom veľa nového v oblasti elektronického šírenia informácií. Predovšetkým v našich krajinách došlo k veľkej komunikačnej revolúcii, veľmi často spájanej s rozvojom internetu. Ale nejde o internet, ide o obchod, bankovníctvo, rôzne médiá – od televízneho a rozhlasového vysielania až po fyzické nosiče predovšetkým audiovizuálnych informácií a mobilnú telefonickú komunikáciu.

Podstatou knižníc je budovanie zbierok, tzv. dokumentov, t. j. fyzických objektov, ktoré poslúžili k zverejneniu a šíreniu informácií. Väčšinou ide o texty, kombinované prípadne s obrazmi, v niektorých prípadoch potom tiež zvukové dokumenty a dokumenty šíriace ozvučený pohyblivý obraz.

Pokiaľ definujeme knižnice ako databanky so zverejnenými informáciami, potom archívy navyše zhromažďujú a uchovávajú objekty s informáciami nezverejnenými a dosť často ani neurčenými na zverejnenie. Ďalšie inštitúcie zase zbierajú iné trojrozmerné objekty prírodného pôvodu alebo vytvorené ľudskou činnosťou: obrazy, sochy, rôzne úžitkové predmety, minerály, skameneliny, produkty rôznych technologických postupov a pod. Aj tieto predmety v sebe nesú informácie rôzneho druhu a možno ľahko dôvodiť, že majú rad súvislostí s informáciami zhromažďovanými v archívoch a knižniciach.

Všeobecne možno povedať, že všetky tieto objekty majú veľa vecí spoločných: majú totiž svoju fyzickú podstatu a podobu a obsahujú rôzne informačné oznámenia. Spolu s predmetmi, ktoré nás obklopujú v dennom živote a rôznych prostrediach, majú veľký vplyv na tvorbu nášho poznania o svete a na jeho chápanie. Vytvárajú naše informačné prostredie určitého špecifického druhu, aj keď zo širšieho pohľadu ide len o neveľký segment informácií, s ktorými sme nútení pracovať, aby sme v tomto svete informácií obstáli.

Každý deň chodíme alebo cestujeme do práce, telefonujeme, nakupujeme, čítame noviny, fyzicky sa pohybujeme po uliciach, navštevujeme kultúrne podujatia, vystupujeme v rôznych vzťahoch s bankovým sektorom, obchodmi a úradmi, s našimi priateľmi a partnermi. To všetko vytvára veľmi komplikované prostredie, v ktorom sa dá čím ďalej, tým väčšmi orientovať iba v takom prípade, ak budeme schopní čo najefektívnejšie pracovať s rôznymi druhmi informácií.

Pokúsme sa pozrieť na celú túto oblasť knihovnícky nezaťaženými očami, ale snažme sa pritom knižnice a ďalšie tzv. zbierkové alebo pamäťové inštitúcie nestratiť zo zreteľa.

Bežný občan je informáciami zahltený, a to buď priamo, alebo tiež tým, že ich potrebuje, ale nedokáže sa k tým nevyhnutne nutným efektívne a včas dostať. Inými slovami: potreba rýchlo dosiahnuť relevantné zdroje informácií vyžaduje pomerne značné úsilie. Nezriedka si po tieto informácie musíme osobne prísť. Veď kto z nás už koľkokrát zamieril trebárs do špecializovaného obchodu a narazil na zatvorené dvere – či už z neznalosti alebo na základe mylných informácií. A to nehovoríme o úradoch, keď na zariadenie jednej veci potrebujeme častokrát návštev niekoľko.

Bývame väčšinou veľmi rozladení rovnako, ako keď si nedokážeme vypožičať alebo kúpiť potrebnú knihu, či pozrieť žiadaný film. Každopádne však môžeme konštatovať, že sme stratili veľa času, ktorý by bolo možné venovať tvorivej práci akéhokoľvek druhu alebo trebárs len oddychu a zábave.

Úspešnosť v mnohých oblastiach ľudského konania je predpokladom uspokojenia našich potrieb. Úspešní však môžeme byť, pokiaľ máme čo najviac času pracovať a pokiaľ pre rad našich činností máme dostatok informácií. Pritom môže ísť i o činnosti celkom bežné, napríklad výroba rôznych predmetov, opravy zariadení alebo úspešné venovanie sa našim záľubám, ktoré nám prinášajú uspokojenie, a tým vytvárajú základné predpoklady pre našu ďalšiu činnosť napríklad v zamestnaní.

V poslednom čase možno pozorovať v mnohých profesiách snahu o šírenie informácií v sieti internet, ale rôzne skupiny jedincov sa pritom správajú veľmi odlišne.

Knihovníci a knižnice

Deväťdesiate roky

Knižniciam sa dostalo v Európe významného ocenenia ako dôležitého článku rozvoja západoeurópskej spoločnosti. V rámci 3. a 4. rámcového programu Európskej komisie (EK) našla svoje pevné miesto tzv. telematika pre knižnice, v ktorej bola podporovaná hlavne tzv. automatizácia knižníc spočívajúca vo vytváraní vlastných informačných systémov, ich vzájomnej spolupráci a naplnení dátami. Menej zmieňovanou zložkou tohto programu bola podpora rozvoja malých a stredných podnikov v oblasti práce pre knižnice, najmä pokiaľ ide o ich automatizáciu.

Modelovým výsledkom tejto snahy bola vlastne knižnica, ktorej informačný systém je plne automatizovaný a obsahuje i značnú časť dát prevedených z klasických papierových katalógov. Táto knižnica je schopná komunikovať elektronicky s ďalšími knižnicami. Dôležitým ďalším článkom sú potom špecializované malé podniky pôsobiace v tejto oblasti; práve ich vznik je základom úspešnosti obdobných aktivít kdekoľvek na svete. V Českej republike je takých podnikov, resp. firiem niekoľko a okrem vývoja a poskytovania bežného knihovníckeho softvéru (tzv. knihovníckych systémov) sa zaoberajú radom špecializovaných činností, ako sú napríklad retrospektívna konverzia katalógov alebo digitalizácia.

V západnej Európe však neboli 90. roky minulého storočia programovo venované ochrane knižničných fondov ani sprístupneniam kultúrneho dedičstva. Dôkazom toho je aj veľmi neskoré ustanovenie EK pre ochranu a sprístupnenie fondov a jej nevýrazné postavenie, ktoré trvá dodnes. Rozdiely sú zrejmé v porovnávaní so staršou americkou komisiou, ktorá je teraz súčasťou Council for Library and Information Resources (CLIR). EK nikdy nevyšla z tieňa svojho amerického vzoru. Od počiatku 90. rokov sa o dôslednú stimuláciu ochrany knižničných fondov snaží aj UNESCO v programe Pamäť sveta a venuje veľkú pozornosť aj ich digitálnemu sprístupneniu.

Digitálne sprístupnenie kultúrneho dedičstva tiež našlo koncom 90. rokov svoj politický výraz v programe štátov G7 Bibliotheca Universalis. V tomto prípade však doteraz neviedla politická vôľa ku konkrétnym viditeľným výsledkom, takže ide skôr o vôľu mnohých knižníc (vrátane Národnej knižnice ČR) v tejto oblasti spolupracovať.

Až 5. rámcový program, s ktorým západná Európa vstúpila do nového tisícročia, položil dôraz na digitálne sprístupnenie kultúrneho dedičstva. Súčasne však bol zrušený špeciálny program pre knižnice a, naopak, položený dôraz na integráciu tzv. pamäťových (zbierkových) inštitúcií, t. j. predovšetkým knižníc, múzeí a archívov.

Krajiny strednej a východnej Európy stáli na začiatku 90. Rokov na rôznych štartovacích čiarách, predsa len mali až na vzácne výnimky vo väčšine prípadov čo doháňať. Okrem toho mali mnohé z nich vážne problémy v oblasti ochrany knižničných fondov a všeobecne v alokácii dostatočného množstva finančných prostriedkov na rozvoj knižníc. V dôsledku politických zmien došlo v mnohých prípadoch k rozpadu a transformácii systémov knižníc, čo najmä v oblasti verejných knižníc ostro kontrastovalo s politickou a finančnou podporou, akej sa týmto knižniciam sústavne dostávalo v západnej Európe.

Táto situácia však napriek vážnym ohrozeniam a veľkému pesimizmu v priebehu 90. rokov nikdy a nikde neviedla k zničeniu systému verejných knižníc. Všeobecne možno konštatovať, že vďaka tlaku UNESCO, EK i vďaka podpore Open Society Fund verejné knižnice vo väčšine krajín strednej a východnej Európy krízovú situáciu prekonali. Samozrejme, že sa to podarilo predovšetkým vďaka značnému úsiliu knihovníckej verejnosti v týchto krajinách, ktoré našli v uvedených medzinárodných aktivitách vhodnú podporu.

Možno prepokladať, že knižnice budú svoje integračné systémy čoraz väčšmi integrovať do spoločných brán a skvalitňovať predovšetkým svoje služby v oblasti dodávania dokumentov. To si bude vyžadovať investovanie dosť veľkých prostriedkov do ich infraštruktúry, pretože chýba dostatočné množstvo digitálnych dát a v mnohých prípadoch komunikačné možnosti knižníc nie sú na žiaducej úrovni (kvalita a rýchlosť pripojenia na internet).

Je pochopiteľné, že knižnice chcú aj naďalej zastávať významné miesto pri sprostredkovávaní informácií a celkom prirodzene sa samy od seba orientujú na sprostredkovávanie elektronických dokumentov. Tu sa vlastne celkom spontánne rozdelili na dve skupiny, pričom väčšina z nich sa zameriava na sprostredkovanie elektronických dokumentov vyprodukovaných inými subjektmi a iba veľmi malá časť na produkciu elektronických dokumentov na báze vlastných fondov.

Značný optimizmus predstaviteľov prvej skupiny, pokiaľ ide o trvalé uchovanie a usporiadanie sprístupnenia neusporiadaného webu, je zjavný. Vedie ich k tomu presvedčenie, že bez znalostí knihovníkov a bez činnosti knižníc sa svet online elektronických dokumentov nezaobíde. Menej je tých knižníc, ktoré samy začali vytvárať elektronické dokumenty, aby sprístupnili svoje cenné fondy. Tí, ktorí prešli celou cestou vývoja výroby, však zvyčajne nie sú až takí optimistickí ako predstavitelia prvej skupiny.

Zdá sa, že najväčšie úlohy pred knižnicami ešte len stoja. Rozhodne to bude digitálne sprístupnenie tej časti ich fondov, o ktoré sa nikto iný nepostará. Tieto fondy možno totižto bez ohľadu na ich charakter a vek označiť za kultúrne dedičstvo. Jeho digitálne sprístupnenie si vyžaduje značné investície na vybudovanie príslušných kapacít na výrobu a sprístupnenie. Okrem toho bude treba pomerne dlhý čas financovať aj výskum a vývoj v tejto oblasti, ktorá nie je veľmi ustálená, pokiaľ ide o štandardizáciu formátov nevyhnutných pre interoperabilitu rôznych prístupov.

Existujúce formáty elektronických dokumentov rôzneho druhu v mnohých prípadoch rešpektujú tradíciu vzniku príslušných výrobných liniek a stav poznania v čase ich vzniku. Až teraz nedávno (druhá polovica 90. rokov) sa dospelo k všeobecnej zhode, že základnou platformou bude SGML, resp. XML. Digitálne knižnice budú musieť byť schopné spolu komunikovať pravdepodobne prostredníctvom určitých zastrešujúcich služieb, ktoré na vstup budú potrebovať štandardizované metadáta a jednoznačnú identifikáciu jednotlivých dodávateľných častí digitálnych dokumentov.

Dobrým príkladom určitého segmentu (periodická literatura) je riešenie európskeho programu DIEPER. Centrálny server je schopný spracovať popisné dáta v dohodnutom formáte elektronického dokumentu, ktorý vznikol ako výsledok digitalizácie hlavne odborných časopisov. Digitálne kópie časopisov sú identifikovateľné jednoznačne až na úroveň jednotlivých článkov. Pokiaľ má používateľ záujem o určitú časť časopisu (titul, ročník, jednotlivé číslo, článok), je nasmerovaný do príslušnej digitálnej knižnice a zároveň je do nej odoslaná aj jeho jednoznačne identifikovaná požiadavka, na základe ktorej sa potom môže používateľ dostať k požadovaným textovým alebo obrazovým dátam1.

Podobný model by sa mohol javiť v budúcnosti dostatočne funkčný, pokiaľ dôjde k spracovaniu a prijatiu príslušných formátov jednotlivých druhov dokumentov predstavujúcich kultúrne dedičstvo z oblasti knižníc. Pôjde najmä o výmenné formáty, t. j. o schopnosť jednotlivých programov poskytovať do centrálnych služieb alebo brán štandardizovane označené dáta v príslušnej granularite. Pre mnohé z nich to bude nepochybne znamenať aj doplnenie dosiaľ chýbajúcich metadát a adaptáciu príslušných programových prostriedkov.

Ďalším pomerne vhodným konkrétnym segmentom širšej spolupráce sa môžu javiť rukopisy, a to najmä vďaka odsúhlasenému európskemu formátu ich bibliografického záznamu a jeho spracovania do MASTER DTD2. Napríklad česká Memoriae Mundi Series Bohemica preberá t. č. MASTER DTD ako podskupinu popisu digitalizovaného rukopisu.

Ostatné zbierkové inštitúcie

Uvedený názov môže byť čiastočne zavádzajúci, lebo v podstate nejde o ostatné zbierkové inštitúcie, ale o ostatné zbierkové predmety. Prax totiž ukazuje, že dokumenty, ktoré knižnice dokázali digitálne sprístupniť, nie je problém digitálne spracovať aj v inštitúciách iného typu. V Českej republike sa programov digitalizácie celkom bežne zúčastňujú múzeá aj archívy svojimi rukopismi, starými tlačami i periodickou literatúrou. Do programu sa zapojili aj cirkevné inštitúcie a zámocké knižnice.

Analogicky je však potrebné sprístupniť ďalšie zbierkové predmety, t. j. exponáty múzeí a galérií. Samostatnú skupinu tvorí aj sprístupnenie archiválií. Na to je potrebné urobiť obdobné kroky, ako to urobili knižnice, čo sa v niektorých prípadoch už aj deje. Kým však zatiaľ po návšteve knižnice na internete máme celkom dobrý prehľad o jej fondoch, o múzeách sa to už povedať nedá, lebo súpisy (katalógy, inventáre) zbierkových predmetov nebývajú informačne sprístupnené podobne ako knižničné fondy.

Múzeá síce ponúkajú rôzne virtuálne prehliadky, ale pokiaľ náš predmet záujmu nebol do tejto prehliadky zahrnutý, nemáme veľa šancí dostať sa online k ďalším informáciám, aspoň nie na báze vlastnej aktivity múzeí. Vyplýva to pravdepodobne z rozdielneho tradičného chápania zbierkových inštitúcií: kým knižnica je veľkou zásobárňou poznania, ktoré je k dispozícii na vyžiadanie verejnosti, múzeum alebo galéria sú predovšetkým miestom, kde sa vždy vystavuje iba časť zbierok, pričom ďalšia časť nie je prístupná ako knižničný fond. Ani archívy sa v tradičnom chápaní v našich podmienkach príliš neotvárajú, hoci v tejto oblasti aspoň v USA existuje pomerne dobre ustálený moderný popisný štandard na báze SGML TEI, ktorým je EAD (Electronic Archival Description).

V našich podmienkach veľmi rýchlo zistíme, že síce vznikol celý rad čiastkových pokusov, ale že viac-menej trpíme nedostatkom štandardne spracovaných dát alebo príslušné širšie systémy ani nieto čím naplniť. V Českej republike dochádza postupne k formulácii programu Kultura On-line, ktorého súčasťou by mal byť vznik digitálnej databázy umeleckých pamiatok. Pravdepodobne vhodným spôsobom by bolo využitie prostriedkov, ktoré už sú k dispozícii pre Digitálnu knižnicu sprístupňujúcu produkty knižničných digitalizačných programov.

Podľa môjho názoru obmedzenie iba na umelecké pamiatky nestačí a je nutné digitálne sprístupniť aj ďalšie zbierkové predmety, ako sú napr. prírodniny alebo technické exponáty. Iba takto môže totižto časom vzniknúť komplexné virtuálne bádateľské prostredie.

Cieľom by mal byť komfort používateľa, ktorý pre svoj záujem získa nielen literatúru (najlepšie online), ale aj možnosť nazrieť do archívnych materiálov a prehliadnuť si súvisiace múzejné exponáty, prípadne ich dokumentáciu. To, samozrejme, predpokladá na úrovni popisných metadát zachovanie určitej základnej kompatibility jednotlivých formátov popisu aspoň v oblasti identifikácie jednotlivých sprístupňovaných objektov (predmet, proveniencia, osoby a ich úloha, datovanie…).

Praktický občan

Občan potrebuje k svojmu životu v spoločnosti veľké množstvo informácií a na ich základe musí tiež vykonávať mnohé úkony: platby za služby a tovar, styk s úradmi (stavebné konanie, správa daní, rôzne druhy poistenia vrátane povinného zdravotného a sociálneho), styk s inštitúciami rôzneho druhu, styk s rôznymi poskytovateľmi služieb, či už potrebuje tieto služby pre svoje povolanie alebo na naplnenie svojho voľného času.

Elektronická komunikácia mu môže ušetriť veľké množstvo času a taktiež zvýšiť poskytovaný komfort. Veľkým zdrojom pre zefektívnenie života je práve elektronizácia základných služieb a ich individualizácia pre potreby každého občana, čo je vlastne deklarovaným cieľom 5. RP EK. Tu zohráva nebývalý význam bezpečnosť elektronickej komunikácie, pre ktorú je veľmi zásadným predpokladom rozvoja elektronický podpis.

Na jednej strane ide o ponuku dôležitých a praktických elektronických služieb a na strane druhej o samozrejmú dostupnosť elektronickej komunikácie pre občana. Cesta k väčšej spokojnosti je zrejmá a každý ju dokážeme posúdiť na základe vlastných skúseností.

Veľké množstvo práce na nás ešte len čaká, avšak už dnes možno zistiť na internete všetko o dostupných spojeniach, počínajúc miestnou dopravou a končiac dopravou leteckou vrátane objednávky leteniek. Možno sa dostať k relevantným zákonom a ďalším všeobecne platným predpisom nutným na plnenie rôznych občianskych povinností, možno si vytlačiť príslušné daňové formuláre, možno elektronicky platiť za služby nielen v obchodoch, ale aj cez internet alebo poštou. Je možné elektronicky alebo telefonicky ovládať svoje bankové účty. Veľkou revolúciou je taktiež bezpochyby rozvoj mobilnej komunikácie a jej integrácia s internetom a ďalšími vybranými službami.

Spolu s uvedenými typmi služieb a inštitúcií vstupujú čoraz väčšmi do spoločného informačného priestoru aj knižnice, archívy a múzeá.

Majú pre poskytovanie informácií výhradné postavenie vo svojom segmente dokumentov a zbierkových predmetov? Praktická skúsenosť jednoznačne znie: nemajú. Naopak, majú pomerne veľkú konkurenciu.

Kto túto konkurenciu vytvára? Opäť ďalšie inštitúcie, komerčné subjekty a predovšetkým občania sami.

Veľké množstvo dôležitých informácií je dostupné úplne iným spôsobom ako prostredníctvom týchto inštitúcií. Prišlo totiž k nebývalému uľahčeniu komunikácie a obrovský tok informácií teraz prebieha bezprostredne bez použitia tradičných spôsobov komunikácie: celý rad dôležitých informácií v niektorých odboroch nie je klasicky publikovaný a šíri sa iba elektronicky.

Námietka, že klasické publikovanie predstavuje kvalitatívny filter pre šírené informácie, tu síce je, ale v podstate neplatí, pretože vždy platilo a bude platiť, že používateľ informácií väčšinou veľmi dobre vie, čo chce, a je teda schopný lepšie verifikovať hodnovernosť informácií ako pracovník nejakej sprostredkujúcej inštitúcie. V mnohých prípadoch je, prirodzene, lepším odborníkom vo svojom odbore. Takýto používateľ sa totižto vie veľmi dobre pýtať tak, aby skutočne relevantnú informáciu dostal. Vo väčšine prípadov, predovšetkým u najnovšieho poznania v určitých rýchlo sa rozvíjajúcich odboroch (ale nielen tam), je toto poznanie veľmi presne pomenovateľné, a teda veľmi ľahko vyhľadateľné, a to knihovníkmi často neprávom podceňovanými všeobecnými vyhľadávacími službami, ako sú napríklad Altavista, Yahoo, Excite a pod.

V praxi sa potom celkom ľahko môže stať, že sú naše inštitúcie obratne zastúpené sústavou rôznych osobných alebo profesijných stránok, budovaných samotnými používateľmi internetu, inými slovami, akýmisi bránami, ktorými sa dá dostať k rôznym typom zdrojov vrátane našich inštitúcií, a to veľmi často spôsobom, že to niekto urobil za nás, s čím sa možno často stretnúť predovšetkým v prípade múzeí. Na to veľmi často nadväzujú informácie o dostupnej literatúre, resp. príslušných textoch, z ktorých je v niektorých odboroch veľká časť prístupná online, často zasa vďaka iniciatíve jednotlivcov alebo virtuálne utváraným odborným spoločenstvám, ktoré nás často k vlastnej komunikácii nepotrebujú. A nezriedka ide aj o veľmi tradičné odbory, ako je napríklad klasická filológia.

Knižniciam však u občanov konkurujú tiež kníhkupci, ktorí sú schopní dodať požadovanú publikáciu objednanú napríklad dnes večer v anglickom internetovom kníhkupectve, pozajtra až do domu v Prahe. Platba pritom prebehne, samozrejme, taktiež elektronicky.

Podobne je to tak aj s objednávkami periodík, keď jednotlivci často využívajú rôzne zľavy: za spôsob platby, za rýchlosť, za vernosť v odoberaní titulu. Avšak nielen jednotlivcovi, ale aj rôznym odborným alebo záujmovým spoločenstvám sa vyplatí si dané tituly jednoducho zaobstarať pre svoju potrebu. Skutočne sa im to v mnohých prípadoch vyplatí, pretože nemusia nikam chodiť a majú požadované informácie vždy k dispozícii. Pritom tak možno dochádza často aj k mnohonásobnejšiemu využitiu zaobstaraných publikácií, ako by to bolo v niektorých knižniciach. A svet sa štruktúruje čím ďalej, tým väčšmi do takýchto spoločenstiev a navyše pre ne dnes už neplatia žiadne hranice.

Teda konkurencia? Áno i nie. Podľa toho, aké si budeme klásť ciele. A tieto ciele je potrebné vždy po určitom čase preverovať. Určite sa mení cieľová skupina používateľov a ich potreby, určite sa mení spektrum poskytovaných informácií. Toto spektrum je v rôznych odboroch rozložené do rôznych informačných objektov inak. Napríklad mineralóg potrebuje nielen literatúru, ale aj skúmaný trojrozmerný predmet, ktorý si buď nájde, alebo ho uvidí v múzejnej zbierke, ale filológ potrebuje iba texty, zatiaľ čo technik potrebuje literatúru, dokumentáciu a názorné čiastkové riešenia.

Otázka je, v akej miere možno poskytnúť dané informácie elektronicky a akým spôsobom, ale aj to, ktoré informácie netreba poskytovať, pretože to už dobre robí niekto iný a stačí naň iba odkázať. Jedno však je čoraz viac zrejmé: zbierkové inštitúcie vrátane knižníc majú svoje bohatstvo vo svojich zbierkach a sú veľmi veľa dlžné jeho efektívnemu elektronickému sprístupneniu. Vždy by si však pritom mali uvedomiť, v čom sú nenahraditeľné, kde je to ich povinnosť a v čom hrajú len doplňujúcu úlohu. Ďalej si musia uvedomiť, že budú technologicky vždy závislé od priemyslu a veľkých komerčných firiem, a s nimi by mali nie súťažiť, ale spolupracovať. Bohatstvo zbierkových inštitúcií možno nazvať skutočne kultúrnym dedičstvom, ale malo by ísť o kultúrne dedičstvo v širšom zmysle, teda o všetko to, čo človek svojou činnosťou na tejto zemi pridal k už existujúcej prírode. Nemožno teda zužovať danú otázku iba na umenie.

Je takisto nanajvýš žiaduce snažiť sa o integráciu vlastných elektronických služieb so všeobecnými službami a trendmi, predovšetkým však s elektronickým obchodom a rôznymi spôsobmi modernej komunikácie. Svet sa mení a veľmi rýchlo sa meníme my s ním a rozvíjajú sa naše možnosti výmeny informácií. Národné rámce sa stali úzkymi, svojich kolegov, priateľov a spolupracovníkov už nehodnotíme podľa ich geografickej blízkosti, ale podľa ich hodnoty, ktorou sú schopní prispieť k obohateniu našej práce a života. A to bude platiť čím ďalej, tým viac.

Knižnice sú malým segmentom tejto komunikácie, počet výpožičných transakcií sa nemôže merať s frekvenciou elektronickej pošty, s počtom navštívených webových stránok, počtom telefonických hovorov, poslaných SMS, množstvom hodín strávených prijímaním informácií z masovokomunikačných prostriedkov ani s počtom bankových či obchodných transakcií. Až na výnimky nevypĺňajú teda časovo príliš významnú časť života občana, alebo je to tak len na prechodný čas.

Knižnice musia – práve tak ako ostatní – veľmi kriticky analyzovať svoje budúce možnosti, zamerať svoju prácu nevyhnutným smerom tam, kde je ich treba, a vplynúť do moderného spôsobu komunikácie. Pokiaľ bude ich analýza správna, určite sa im to podarí a ich úloha v modernej spoločnosti nebude nevýznamná.

1. Štandardizácia dátových formátov, výber ich parametrov, nasadenie ich rôznych typov na špecifické účely, zápis technických obrazových a pod. metadát pre vernú reprodukciu originálov nezávisle od rôznych zariadení a ďalšie súvisiace otázky sú potom ďalšou samostatnou kapitolou digitálneho sprístupnenia.

2. Na platforme TEI (Text Encoding Initiative) SGML.

http://www.cvtisr.sk/itlib/itlib014/knoll.html
ITlib. Informačné technológie a knižnice