Uvažovali ste niekedy nad tým, prečo sa väčšina odborných databáz distribuuje práve na CD-ROM nosiči? A prečo už tak dlho napriek neustálemu vývoju? Možno vám zopár nasledujúcich faktov čo-to osvetlí.

Aj vo výpočtovej technike možno začať takto klasicky… Samozrejme, že ide o slovo z ôsmich znakov – bitov, teda o byte (bajt, B). Touto jednotkou (a jej násobkami) sa bežne označuje kapacita akýchkoľvek médií používaných v počítačoch na uchovávanie dát. Osobné počítače (teda škatule s klávesnicou a monitorom, ktoré sa zmestili na pracovný stôl) v čase svojho vzniku neobsahovali pevné disky. Ich pamäť nedosahovala ani kapacitu jedného megabytu (megabajtu, MB) a diskety začínali s kapacitou 360 kB (kilobytov – kilobajtov). Plynúcim časom sa osobné počítače zdokonaľovali, ale až do príchodu CD-ROM média boli veľké databázy odsúdené k umiestneniu na serveroch s online prístupom – okrem klasických magnetických pások neexistovalo médium, ktoré by bolo pohodlne prenosné a bezpečné. Objavenie sa kompaktného disku v oblasti výpočtovej techniky preto spôsobilo ”revolúciu” aj v distribúcii odborných databáz.

Kompaktný disk (CD) sa na trhu s hudbou objavil v roku 1982 a za jeho vznik vďačíme spoločnostiam Sony a Philips. Už o dva roky neskôr si toto médium prisvojil aj počítačový priemysel a vznikol CD-ROM. Ak si uvedomíte, že médium s kapacitou 680 MB sa na trhu objavilo v čase, keď pevné disky v osobných počítačoch ešte nedosahovali ani 100 MB, pochopíte, že CD-ROM bola výzva.

Čo je možné na takýto CD-ROM uložiť? Pozrieme sa na to z pohľadu knihovníkov. Jeden bibliografický záznam v UNIMARC-u zaberá približne 1 kB, jedna ”normostrana” v čistom textovom formáte zaberá 1,8 kB. V závislosti od veľkosti obslužného programu, ktorý býva na disku uložený, a s pripočítaním ďalších nutných dát sa veľmi ľahko dostaneme k informácii, že na bežný CD-ROM je možné uložiť 680 až 700 tisíc bibliografických záznamov alebo 370 až 400 tisíc stránok normovaného textu (s použitím šikovnej technológie kompresie aj viac).

Prvým vydavateľom, ktorý využil ponúkanú šancu, bol SilverPlatter a na CD-ROM-e začal distribuovať známu databázu Medline. Postupne pribúdali ďalší vydavatelia a ďalšie databázy. V súčasnosti sa nároky používateľov zvyšujú a preto je ešte vhodné uviesť ďalšie výpočty. Úplné texty zdrojových dokumentov sa totiž v databázach nezjavujú len v čistej textovej podobe, ale už aj vrátane grafiky – postupne i tej farebnej. Pokračujme tam, kde sme prestali.

Spomínaná ”normostrana” vo formáte .DOC (Microsoft Word) už zaberá 25 kB – takmer 14-krát viac než čistý text! Konverziou do formátu .PDF (pre Adobe Acrobat Reader) zmenšíme jeho veľkosť na 5,5 kB. Ak chceme ukladať časopisecké stránky, musíme počítať s nasledujúcimi požiadavkami: bežná časopisecká stránka (formát A4 s grafikou nie viac ako na jednej tretine plochy) vyžaduje 116 kB vo formáte .PDF, podobná farebná stránka už 140 kB. Pri tejto maximálnej požiadavke nám CD-ROM dokáže uchovať približne 2500 až 2 600 stránok, čo sú dva ročníky mesačníka so sto stránkami alebo štyri ročníky mesačníka s päťdesiatimi stranami. S prihliadnutím na to, že potrebujeme okrem stránok uložiť aj samotnú databázu, nám prestáva kapacita CD-ROM-u postačovať.

Masovému rozšíreniu kompaktných diskov v oblasti počítačov pomohlo niekoľko faktorov. Predovšetkým to bol spomínaný správny čas nástupu na trh. Druhou výhodou je norma ISO 9660, ktorá popisuje kompaktný disk a ktorá je natoľko otvorená, že umožňuje vytvárať mnoho nových formátov kompaktných diskov (ich popis možno niekedy inokedy). V neposlednom rade pomáha týmto diskom aj samotný hudobný priemysel. Produkcia CD nosičov je taká mohutná, že výrobné náklady na výrobu veľkého počtu rovnakých diskov klesli takmer na minimum. A nemožno tiež opomenúť možnosť výroby (napálenia) kompaktného disku aj v domácom prostredí.

Za týchto okolností možno kompaktnému disku len veľmi ťažko konkurovať. Konkurenciou mu môžu byť klasické pevné disky, ktoré v súčasnosti dosahujú kapacitu takmer 100 GB (Gigabajtov), problémom však ostáva prenosnosť a pripojenie k počítaču. V niektorých oblastiach sa využívajú magnetooptické disky, ktoré v čase svojho vzniku umožňovali ukladať okolo 100 – 200 MB informácií. Dnes tieto médiá (známe tiež aj ako SyQuest) ponúkajú priestor 230 MB, 1 GB či 1,5 GB. Tieto média boli rozšírené predovšetkým v oblasti profesionálnej počítačovej grafiky (predovšetkým na platforme MacIntosh), ale zapisovateľné či prepisovateľné CD-ROM média sú rozšírené už aj v tejto oblasti. Mnohé ďalšie spoločnosti viac-menej svojou produkciou len vypĺňali medzeru v kapacite medzi klasickou disketou (v súčasnej dobe 1,44 MB) a CD-ROM-om. Asi najúspešnejšou a najznámejšou je spoločnosť iomega (ZipDisk 100 MB, 250 MB, JazDisk 2 GB).

Na záver je ešte potrebné znova pripomenúť aj magnetické pásky, ale vzhľadom na spôsob záznamu a čítania sú vhodné predovšetkým na archiváciu, nie však na každodennú prácu s dátami. Klasický CD-ROM sa však ako jeden z mála vyznačuje ešte jednou vlastnosťou: zaznamenané dáta sa nedajú zmeniť či zmazať. Preto tie tri písmenká ROM – Read Only Memory. Aj keď samotná ”nezničiteľnosť” kompaktného disku je otázna.

Zámerne som v predošlom texte nespomenul ďalšie dve významné médiá: internet a DVD. Aj keď o internete ako o médiu je možné diskutovať (je to len sieť, skutočným médiom v tomto prípade bývajú pevné disky, resp. diskové polia v serveroch), budem ho nateraz považovať za médium – aj tak mnoho používateľov hovorieva, že ”je to uložené na internete”.

Na prelome storočí (aj tisícročí) sme sa s nárokmi na úložný priestor dostali do podobnej situácie ako okolo roku 1985. Nielen odborné databázy (už s plnými textami a obrázkami), ale aj ostatné multimédiá, ba dokonca už i softvér, začali prerastať kapacitu dovtedy používaných prenosných médií (teda CD-ROM-ov). Preto sa poskytovatelia odborných informácií opäť vrátili do siete a vystavujú databázy na serveroch s online prístupom. Samozrejme, že už nejde len o terminálové pripojenie s poskytovaním čistých textových informácií, ale prostredníctvom internetu sú používateľom k dispozícii úplné texty, farebné ilustrácie, prípadne aj audioči videosúbory. Takýto prístup k informáciám má nesporne mnoho výhod: ”Kapacita” internetu je teoreticky neobmedzená, dáta môžu byť aktualizované častejšie a vydavateľ či poskytovateľ má omnoho väčší prehľad o tom, ako používatelia dáta vyhľadávajú. Nevýhody sú však tiež zrejmé: potrebné je dobré pripojenie do siete a prístupnosť dát je závislá od prevádzky vzdialeného servera. (Predovšetkým nedobré alebo úplne chýbajúce pripojenie na internet v našich krajoch je veľkou prekážkou.) Aj preto sa začal počítačový priemysel obzerať po nových technológiách a rozhodol sa, že opäť využije masovo rozšírený zábavný priemysel, kde sa objavilo nové médium – DVD.

DVD (Digital Versatile Disc) začal vznikať okolo roku 1996, keď bol dohodnutý DVD videoštandard. V rovnakom čase začali tiež úvahy o novom type CD – tzv. High Density CD (HDCD). V konečnom dôsledku aj HDCD aj DVD vychádzajú z podobných princípov: väčšej hustoty zápisu a využitia dvoch vrstiev. Ukazuje sa, že myšlienka DVD má väčšiu nádej a že to bude opäť zábavný priemysel, ktorý umožní masové rozšírenie aj do iných oblastí. Potrebné je ešte dotiahnuť do detailov jednotlivé štandardy a vytvoriť rovnako otvorenú platformu, ako sa to podarilo v prípade CD v polovici 80. rokov minulého storočia. Vďaka novým technológiám (teda vyššej hustote zápisu) a vďaka možnosti využitia oboch strán disku existuje niekoľko verzií DVD. Veľkosť média je zhodná s CD a možnosti sú takéto:

jednostranný, jednovrstvový DVD: kapacita 4,7 GB (asi sedemnásobok CD),

jednostranný, dvojvrstvový DVD: kapacita 8,5 GB (asi trinásťnásobok CD),

obojstranný, jednovrstvový DVD: kapacita 9,4 GB (asi štrnásťnásobok CD),

obojstranný, dvojvrstvvoý DVD: kapacita 17 GB(asi dvadsaťšesťnásobok CD).

Technológia DVD prináša ešte niekoľko ďalších vylepšení, ale to sú pre bežného používateľa skôr nepodstatné a ”neviditeľné” maličkosti. Ten sa bude pravdepodobne viac trápiť myšlienkou nákupu novej mechaniky, ale aj v tejto oblasti je vývoj podobný tomu predošlému: bežné DVD mechaniky nemajú oveľa vyššiu cenu než tie pre CD-ROM pred dvoma rokmi a väčšina bez problémov číta aj klasické CD. Treba však pozorne vyberať ten správny typ (nie všetky dokážu čítať obojstranné DVD). Na to, čo prinesie budúcnosť, si treba počkať.

Nedá mi, aby som nakoniec nespomenul ešte niekoľko informácií k životnosti. Už som uviedol, že jeden z dôvodov rozšírenia CD v oblasti výpočtovej techniky bola aj odolnosť tohto média voči zničeniu dát. O CD-ROM-och sa zvykne tiež hovorievať ako o nezničiteľnom médiu, ale všetko s mierou… Je pravda, že pri správnom zaobchádzaní s CD je ho možné používať veľmi dlho. Samotné dáta sú na CD chránené niekoľkými spôsobmi: používa sa systém korekcie dát, ktorý dokáže aj neúplné dáta zrekonštruovať do pôvodnej podoby, a kladom klasického (lisovaného) CD je tiež nemožnosť uložené dáta zmeniť či vymazať. Pretože je CD čítaný opticky (svetelným lúčom), neprichádza jeho povrch do styku so žiadnou hlavou a je tiež odolný voči magnetickým poliam. A ak sa pokúsite CD zlomiť (fyzicky), zistíte, že je vyrobené z veľmi pružného a odolného materiálu (samozrejme, v závislosti od výrobcu). Bez väčších následkov ho môžete ohnúť a na zlomenie potrebujete dobrú silu. CD však má aj svojich nepriateľov. Je to predovšetkým svetlo, možno presnejšie – slnečné žiarenie. Ukladať mimo silných zdrojov svetla je vhodné nielen napaľované, ale aj štandardné lisované CD. Pretože je kompaktný disk vyrobený z plastu, nevhodné sú tiež vysoké teploty a veľmi často sa v súvislosti s ochranou CD spomína tiež prach, resp. poškrabanie. Správnej interpretácii dát nemusia prekážať drobné škrabance smerujúce k stredu disku (alebo k jeho okraju), ale škrabance, ktoré ”kopírujú” samotnú stopu – teda kruhové škrabance. Preto sa pri čistení CD odporúča utierať ho jemnou handričkou smerom od stredu k okraju. Neverili by ste, koľkokrát to pomôže – CD nemusí byť poškrabané, uškodiť mu môže aj niekoľko kvalitných daktyloskopických stôp. Dôležitá je tiež informácia, že CD je nahrávané od stredu k okraju (takže ak nie je úplne plné, škrabance na okraji nemusia prekážať). Pokiaľ ide o väčšie ryhy, možno vás prekvapí, že sú omnoho nebezpečnejšie presne z opačnej strany. Samotná vrstva, od ktorej sa odráža čítací lúč, je totiž omnoho bližšie práve k tejto strane CD. Preto nie je vhodné na túto stranu písať ostrým hrotom (napr. perom) a v prípade, že namiesto popisu máte na tejto strane nalepenú nálepku, môže sa stať, že pri jej snímaní strhnete aj kusy odrazovej vrstvy.

A úplne nakoniec ešte jedna zaujímavá informácia: Ak máte nejaké CD dobre uložené a pre prácu si vždy urobíte kópiu, neodkladajte si pôvodné CD, ale kópiu. Ak používate kvalitné média a techniku napaľovania, kópia je určite kvalitnejšia než pôvodné CD. Tento princíp využívajú všetky profesionálne archívy dát, ktoré využívajú technológiu CD. Dlhodobá archivácia CD je však komplikovanejšia a o tejto problematike by sa dal napísať samostatný článok. Pri takomto ukladaní je totiž potrebné pravidelne merať kvalitu záznamu, dokonca som sa už dočítal aj o hubách, ktoré tieto médiá napádajú pri vyššej vlhkosti vzduchu.

Nech má každé vaše CD aspoň takú životnosť ako dáta na ňom uložené.