Moje zadanie je príjemnejšie: Napíš, ktorý zo zahraničných príspevkov ťa najviac zaujal, a voľne ho prelož! Je to podivné, ale príspevok s pomerne nič nehovoriacim názvom Bulharské knižnice a internet sa mi zapáčil najviac. Žeby tomu bola na príčine kdesi na dne podvedomia ležiaca bulharská konštanta?

Bulharské knižnice a Internet (Optimistické rozprávanie pesimistu)

Motto: Tak kde je agora globálnej spoločnosti? Odpoveď musí byť – na Sieti (Brenda Laurel, Interval Research Corporation, 1993, s. 34).

V januári 1992, po takmer 15-ročnej kariére výskumníka a profesora v Matematickom inštitúte Bulharskej akadémie vied (BAV), som získal miesto riaditeľa Ústrednej knižnice BAV (ÚK BAV), najväčšej a najstaršej akademickej knižnice v Bulharsku.

Akadémia bola v tom čase riadnym členom EARN (European Academic Research Network) a hostila jeden z uzlov tejto siete, takže mala i pár spojení typu X.25 na EARN. Tak sa stalo, že ÚK BAV mala niečo ako tradíciu a celkom zaujímavé skúsenosti s počítačovými sieťami rôznych druhov. Dovoľte mi teraz, z pohľadu riaditeľa i matematika zároveň, skúsiť zhrnúť tieto skúsenosti a doplniť ich o pár záverov.

V roku 1994 bola bulharská sieť vedecko-výskumných inštitúcií založená na starom dobrom protokole X.25. Existovali tu len tri spojenia so svetom, a to cez Bitnet, EARN a Eunet, realizované cez štyroch bulharských operátorov. Pripomínam, že vo všetkých ostatných krajinách východnej Európy sa už v tom čase vedľa X.25 používali aj služby protokolu TCP/IP.

Od roku 1992 plné tri roky až po začiatok roku 1995 mala ÚK BAV prístup (cez prenajaté linky s prenosovou rýchlosťou 4.8, resp. 9.6 Kb/s) na dva počítače. Jeden bol starý IBM radu 43xx a druhý VAX. Oba tieto stroje boli vzdialené od seba päť kilometrov a naša prenajatá linka prechádzala cez dve staré analógové ústredne. Cez tieto “Bit mainframe počítače” sme boli napojení na Sieť.

Nuž bola to vzrušujúca a inšpiratívna doba. Bližšie oboznámenie sa zo syntaxou dvoch starých operačných systémov, z čoho systém VMS (bežiaci na počítačoch triedy VAX) bol na začiatku 90. rokov považovaný za jeden z najlepších.

Pritom si treba uvedomiť že žiadna z ostatných bulharských knižníc nemala v tom čase prístup k databázovým systémom a vlastne ani k jedinému bitu informácie.

Od začiatku 80. rokov začala ÚK BAV vytvárať databázu periodík na báze diernych štítkov (až 4 000 titulov). Na konci 80. rokov a začiatkom 90. rokov bola táto významná, ale zastaraná databáza jednoducho bez náhrady zlikvidovaná (žiadna konverzia na iné médium).

Treba priznať, že získavanie informácií z cudzích knižníc cez Gopher či telnet bolo v tom čase zaujímavé dobrodružstvo ako čosi, čo vychádzalo z reálnych potrieb knižnice a jej klientov.

Éra skutočného internetu začala pre BAV a jej ústrednú knižnicu až v roku 1995 nástupom protokolu TCP/IP. Napriek tomu, že prvé komerčné prehliadače a webové stránky sa objavovali už od roku 1992, takmer nikto (okrem niekoľkých profesionálov) netušil, že práve v tom čase sa objavil fenomén SIEŤ.

Až neskôr sme si začali klásť otázku, na ktorú odpovedal už v roku 1978 jeden z otcov modernej SIETE (J. C. R. Licklider 1915 – 1990):

“Ak by sme sa mohli pozrieť do budúcnosti, napríklad do roku 2000, budeme vidieť jednotu, federáciu alebo fragmentáciu? Teda: budeme mať jednu viacúčelovú sieť zahŕňajúcu všetky možné aplikácie a riadenú z jedného miesta? Alebo viac-menej koherentný systém navzájom komunikujúcich sietí? Alebo sústavu izolovaných, medzi sebou nekomunikujúcich sietí? .... Stredná alternatíva – viac-menej koherentná sieť sietí – sa ukazuje ako najpravdepodobnejšia a aj najžiadanejšia alternatíva” (Licklider and Vezza, 1978).

Z toho jasne vidíme, že Lickliderova predpoveď o strednej alternatíve sa naplnila na sto percent.

Veď čo iné je internet ako ... viac-menej koherentná sieť sietí – SIEŤ?

Ale poďme späť k našim skúsenostiam. Od roku 1995 sa Ústredná knižnica BAV snažila adaptovať na SIEŤ, na internetom zmenené podmienky a reálie.

Čo to vzhľadom na miestne bulharské reálie znamená? A vôbec – bolo toto úsilie úspešné?

Implementácia nových technológií vyžaduje veľa peňazí (Národná knižnica a pod.), potom znalosti (know-how) a konečne i podporu z oblasti mimo samotných knižníc. Možno konštatovať, že za posledných 7 – 8 rokov žiadna z bulharských knižníc nedotiahla úsilie o implementovanie hotového (“na kľúč”) knižnično-informačného systému do úspešného konca. Možno preto, že nikde ani nebola urobená fundamentálna systémová analýza a návrh pred samotným implementovaním nového softvéru.

Prirodzene, že to nie je len chyba manažérov knižníc. Za posledných desať rokov (ak odhliadneme od podpory, ktorú knižniciam poskytol OSF) bolo totiž v tomto sektore preinvestovaných doslova len pár dolárov.

Vo všeobecnosti platí, že väčšina našich knižníc sa v tom čase usilovala s minimálnymi nákladmi aspoň čiastočne automatizovať svoje katalógy. To spravidla znamenalo vyrábanie duplikátov starých diernoštítkových formátov a štandardov s využitím programových riešení zo 70. a 80. rokov.

Teraz sa musíme pozrieť späť a povedať si, či nás vynaložené úsilie uspokojilo, a keď nie, kde bola chyba. Som hlboko presvedčený, že naše knižnice mnoho stratili (pominuli), ale hlavne zabudli na internet, na SIEŤ. Natoľko boli totiž upriamené na riešenie problému automatizácie (komputerizácie) katalógov (a to všetkými prostriedkami a za každú cenu), že v určitom zmysle im nezostávalo síl ani času, aby sa pozreli ponad tento problém. Možno povedať, že čas sa pre nich akoby “zastavil”.

Opakujem – nie je to len ich chyba. Väčšina knihovníkov robila svoju prácu podľa svojho presvedčenia, čestne, obetavo a s hlbokým zaujatím.

Za posledných päť rokov rozvoj SIETE postúpil gigantickými krokmi. To, čo naše knižnice urobili, a vlastne dodnes robia, malo v polovici 90. rokov svoju hodnotu, ale dnes v čase novej virtuálnej reality tieto “hodnoty” podliehajú neľútostnej inflácii a musia byť prehodnotené.

Je skutočne nevyhnutné vynaložiť i tých našich málo peňazí na komputerizáciu katalógov časopisov, keď nemáme možnosť sprístupniť množstvo iných služieb prostredníctvom internetu, ako je prístup k diverzifikovaným metadátam či k plnotextovým databázam?

Som si istý, že správna odpoveď je: “NIE!”

Odhliadnuc od národnej bibliografie a niektorých špecifických zbierok, automatizácia väčšiny katalógov našich knižníc a ich dostupnosť na webe je dôležitejšia pre samotné knižnice (aby mali poriadok na svojom dvore) ako pre používateľov knižníc.

Knižnice (a nie iba bulharské) ešte stále ignorujú a zahadzujú svoje šance sa rozvíjať a transformovať na moderné sprostredkovateľské centrá informácií (príklad z Ameriky: Yahoo!).

Tradičné knižnice, bulharské nevynímajúc, sú veľmi konzervatívne inštitúcie, a to z mnohých dôvodov. Historicky vzaté, možno knižnice ako hlavné zdroje informácií počas uplynulých storočí považovať za niečo ako predobrazy moderného internetu, ktorý sa však podobá skôr Babylonskej knižnici zo slávnej poviedky J. L. Borgesa (Jorge Luis Borges, jeden z najväčších latinskoamerických spisovateľov, bol dlhé roky knihovníkom v Buenos Aires. V spomínanej slávnej poviedke, napísanej začiatkom 40. rokov minulého storočia, predstavuje “neohraničenú a periodickú” knižnicu vytvorenú mechanickou kombináciou všetkých mysliteľných postupností 25 ortografických /pravopisných/ znakov. Táto knižnica vlastne obsahuje všetky knihy, ktoré kedy boli napísané, píšu sa alebo budú napísané, a cesty poznania sa redukujú na hľadanie v tejto knižnici. Táto knižnica v určitom zmysle bola skutočne ako internet – je tam takmer všetko, ale ako to, preboha, nájsť? – Pozn. prekl.).

Samotný internet možno považovať za posledné štádium večnej túžby človeka vyrovnať sa s entropiou . Netreba však zabúdať, že z pohľadu Zákona neklesajúcej Entropie je jedinou evolučnou cestou cesta smerom k chaosu, k neporiadku. Takže knižnice skutočne mali dôvody pre svoju konzervatívnosť, čo však neznamená nečinnosť.V podstate ide o to, aby sa našli adekvátne spôsoby poriadku, a podľa toho sa správať.

Z rozličných príčin, hlavne ekonomických, je veľmi pravdepodobné, že univerzity, výskumná obec, ale hlavne korporatívne komunity budú vždy potrebovať sprostredkovateľov na získanie informácií a metainformácií v požadovaných formách, štandardoch a formátoch.

Knižnice majú ešte stále relatívne dobré “know-how” na to, aby hrali v tejto hre významnú úlohu, ale ich inštinkty ich zatiaľ vedú k správaniu “radšej neprehrať než vyhrať”. V dnešných časoch SIETE ide o stratégiu, ktorá vedie k prehre. Svet virtuálnej informácie je nanajvýš medzinárodný a ak sa miestne sociálne a politické prostredie nedokáže prispôsobiť, skončia neodvratne medzi hráčmi, ktorí prehrali.

Podobne ako s vodkou v starej ruskej anekdote v novom vydaní (“Čo sa stane so starou matičkou Rusou, keby náhle zmizla vodka? – Keďže v prírode sa nič nestratí, vodka sa objaví niekde inde. A tam sa znova objaví aj matička Rus.”) je to aj s informáciou. Kedykoľvek a kdekoľvek sa zjavia dáta, tam sa objaví aj inštitúcia, ktorá sa začne zaoberať ich spracovaním a šírením. Počas storočí si ľudia zvykli nazývať tieto inštitúcie knižnice.

Takže je to nakoniec celkom optimistické rozprávanie o bulharských knižniciach žijúcich posledných 5 rokov bez internetu aj s ním. Rozprávanie pesimistu, ktorého vari možno považovať za dobre informovaného optimistu.

Ak rozmýšľame o SIETI, knižniciach a ich budúcnosti, môže sa nám na ilustráciu hodiť jeden fragment z talmudského textu hovoriaci o Stvorení:

A táto nádej je večným spoločníkom histórie Sveta a Ľudstva a prejavuje sa tým, že od nepamäti je história označovaná za vec neurčitú a relatívnu.