Vážení čitatelia!
V tomto čísle sa, žiaľbohu, budeme musieť dočasne rozlúčiť s našou spoločnou rubrikou kvôli jednej prozaickej príčine
- zakladajúca osobnosť NKVT, emeritný profesor Velislav Rízner Ország (ďalej VRO), odchádza na dlhodobý študijno-výskumný pobyt v zahraničí. Je všeobecne známe, že profesor VRO zásadne neposkytuje rozhovory pre tlač, rozhlas a televíziu. Vlastne sa dá povedať, že profesor VRO ešte nikdy neposkytol rozhovor médiám. Zasvätení tvrdia, že jednak na to nemá čas (keďže buď študuje, alebo spracováva naštudované) a jednak mu v tom bráni jeho extrémna vedecká poctivosť prejavujúca sa v tom, že o výsledkoch svojej práce hovorí zásadne až po ich prísnom vedeckom zhodnotení a overení praxou. Členovia našej redakcie však na pána profesora naliehali dovtedy, kým neprehodnotil svoje pôvodné nekompromisné stanovisko a neuvolil sa urobiť, v prípade čitateľov Bulletinu CVTI, bezprecedentnú výnimku a poskytnúť “real exclusive” interview.Pán profesor, je verejným tajomstvom, že odchádzate do jednej z najmenej rozvinutých krajín sveta, konkrétne do republiky Burkina Faso, s cieľom pozdvihnúť miestne knihovníctvo. Čo vás viedlo k takémuto dosť nezvyčajnému kroku v čase, keď kroky väčšiny našich knihovníckých kapacít smerujú len jedným smerom, a to na Západ?
Naša cesta do Afriky má dva aspekty. Jednak ide o spomínané pozdvihnutie miestneho knihovníctva , jednak ide o pokus experimentálne vyriešiťť dlhodobý teoretický spor knihovedcov, čo bolo skôr: čitateľ alebo kniha
- poťažmo knižnica ?Mohli by ste našim čitateľom stručne priblížiť podstatu spomínaného experimentu?
Veľmi zjednodušene povedané, ide o skúmanie reakcií miestneho obyvateľstva na existenciu fenoménu knižnice perfektne fungujúcej v lokalite štatisticky významného výskytu totálnej negramotnosti. Podľa našej teórie si totiž každý správne fungujúci knižničný objekt po určitom dostatočne dlhom čase sám vygeneruje vlastných čitateľov! Keďže v danej experimentálnej knižnici bude výhradne slovenská literatúra a zatiaľ v Burkine Faso nebol potvrdený výskyt osoby, ktorá by vedela písať po slovensky, teda stupeň slovenskej gramotnosti sa rovná nule alebo sa k nej blíži, experiment budeme pokladať za úspešný až vtedy, keď sa v Burkine Faso objavia prví čitatelia, etnickí Burkino Fasovia ovládajúci slovenský jazyk písmom.
Prepáčte pán profesor, ale na prvý pohľad to vyzerá na viac ako odvážnu hypotézu – ako sa vám v dnešnej finančnej mizérii vlastne podarilo získať peniaze na takýto, aspoň z laického pohľadu dosť riskantný, i keď priznávam, že dosť vzrušujúci projekt?
Najprv k tej odvážnej hypotéze – prirodzene, je to revolučná myšlienka, ak však mám byť vedecky objektívny, treba čestne priznať, že otcom tejto myšlienky (že objekt už svojou samotnou existenciou transformuje subjekt) nie sme my, ale známy český koryfej vedy Járida Cimmerman. V podstate sme vychádzali z Cimmermanových pokusov zo začiatku 19. storočia, spočívajúcich vo vybudovaní analógovej telefónnej ústredne uprostred džungle niekde v oblasti bývalého Belgického Konga a následnom skúmaní dosahu na miestne kmene.
Žiaľbohu, pokus nebol dotiahnutý do konca hlavne v dôsledku lobovania Cimmermanových neprajníkov (spomeňme len známeho rakúskeho profesora Fiedlera) na kráľovskom dvore vtedajšieho Belgicka. Toto len na vysvetlenie čitateľom vášho periodika, že v skutočnosti nezačíname od nuly. Pokiaľ ide o peniaze, sponzori si zatiaľ želajú zostať v anonymite, takže môžem prezradiť len toľko, že zdroje poskytli národné, ale i náhodné sily.
Teraz dovoľte otázku, ktorá sa často objavovala v listoch čitateľov prispievajúcich do rubriky NKVT. Je tu nejaká nádej, že kolektív NKVT spracuje základné myšlienky uvedené v odpovediach čitateľom do nejakej ucelenej knižnej podoby či aspoň príručky? Ide totiž o to, že knihovnícka obec na Slovensku čoraz väčšmi pociťuje absenciu diela napomáhajúceho pružne reagovať na problémy, ktoré nastoľuje prax.
Teší nás záujem o našu rubriku a skutočne i my (napriek tomu, že mená členov NKVT neboli nikdy zverejnené) sme sa stretli s takýmito požiadavkami. Súhlasíme s vašimi čitateľmi, že by bola škoda, keby to množstvo problémov
- vrátane našich námetov na ich riešenie - upadlo do zabudnutia (spomeňme len polo-automatizovaný systém IKISŠ - automatizácia na báze ščotov či využitie vojenskej techniky v knižniciach a pod.). Žiaľbohu, na Slovensku sme zatiaľ nenašli vydavateľa, ktorý by mal odvahu vydať takéto potrebné dielo – no môžem potešiť našich priaznivcom aspoň informáciou, že rokujeme s čínskym vydavateľstvom Žen min pao, ktoré prejavilo vážny záujem o knižné vydanie našich príspevkov s nezvyčajne poetickým názvom Svitanie v knižniciach pod Tatrami.Pripomínam, že by malo ísť o náklad okolo 5 miliónov, takže azda sa pár výtlačkov dostane aj k slovenskému čitateľovi. Len na okraj uvádzam, že i honoráre za túto publikáciu budú použité na náš experiment v Afrike a publikácia má slúžiť ako povinný učebný text pre všetkých študentov 1. ročníka humanitných univerzít v Číne.
Informačné technológie nezadržitelne prenikajú i do tých najmenších knižníc. Tento fenomén – prečo si to nepriznať – dosť znepokojuje knihovnícku obec a myslíme si, že nielen u nás. Aký je váš názor na budúcnosť knižníc? Budú vôbec?
Pravdepodobne áno, ale aké budú, to už nebude záležať len od ľudí...
Prepáčte, pán profesor, a od koho teda?
Nuž na to ešte dnešná veda naozaj nevie exaktne zodpovedať...
To je dosť znepokojujúce konštatovanie.
Nepochybne áno, ale len pokiaľ sa na problém nepozriete z historického uhla pohľadu.
???
Počas nám známej histórie niečo vždy vzniklo z niečoho. Prečo by teda i z človeka niečo nemohlo vzniknúť, a povedzme si otvorene, aj niečo schopnejšie, ako je on? Napríklad niečo, čo má mimo pamäte a hard disku i čosi ako dušu alebo nejaké tie ušľachtilé city (nezavírené ľuďmi, pochopiteľne)...
Niečo s dušou a nezavírenymi citmi
- nuž tu sme skutočne na tenkom ľade, pán profesor! Takže skúsme sa radšej vrátiť do súčasnosti. Aký je posledný vedecký problém, ktorý vás zaujal, respektíve ktorému sa teraz venujete?Posledných 5 rokov sa venujeme tikotu.
Pokúste sa nám to priblížiť, ak to je možné...
Je všeobecne známe, že každý aktívny objekt, ktorý vykonáva určitú postupnosť úkonov, pracuje na určitej, nazvime ju základnej, frekvencii. Náš vklad je len v tom, že sme zistili, že v prípade objektov zvaných čitateľ (ale pozor
- i používateľ knižničných služieb ako takých) je možné túto frekvenciu zvyšovať, a to bez zásahu do samotnej štruktúry čitateľa (používateľa)! Nástroj, ktorým to dosahujeme, sme pracovne nazvali tikot. Na ilustráciu: Predstavte si klasickú študovňu periodík – všade ticho ako v hrobe, všetci študujú a konzultantka bdie nad pokojom. Všetko vyzerá v poriadku. Ale je to skutočne tak? Je to optimálne – toto má byť naším cieľom? Nemali by sme sa snažiť aktívnejšie ovplyvňovať čitateľov?Predsa to je také jednoduché! Ak by čitateľ A preštudoval za čas t povedzme n strán bežného časopisu, čitateľ B, ktorý by prečítal za čas t/2 tiež n strán, by vlastne prečítal dvakrát toľko. Ak si predstavíme, že by knižnicu navštevovali výhradne čitatelia typu B, knižnica by obslúžila za rovnaký čas vlastne dvakrát toľko čitateľov pri tom istom počte časopisov! Alebo inak, zrozumiteľnejšie. Ak by knižnica musela znížiť počet časopisov na polovicu, ale zároveň by sa jej podarilo nahradiť čitateľov A čitateľmi B,vlastne by nedošlo k žiadnemu poklesu prečítaných časopisov. Nuž a dostávame sa k jadru problému
- práve tikotom sa nám podarilo urobiť z čitateľov typu A čitateľov typu B – a to bez toho, žeby to spozorovali!Ak tomu dobre rozumiem, vlastne ste len doinštalovali do mŕtvolne tichej študovne generátor rytmických zvukov a zvyšovaním frekvencie týchto zvukov ste nepriamo nútili čitateľov rýchlejšie spracovávať prečítané...
Pani redaktorka, presnejšie by som to ani ja nezadefinoval – áno, bolo to tak, ako my hovoríme, prefázovali sme ich na vyššiu pracovnú frekvenciu pomocou generátora tikotu.
Nikdy by som nepovedala, že knihoveda môže byť až taká vzrušujúca. Pán profesor, náhodou sa však týmto knihoveda nedostáva na nebezpečnú pôdu etiky a morálky, s ktorou sa už dlhšie borí napríklad genetika?
Žiaľbohu, je to tak – morálno-etický rozmer aplikovania technológie tikotu, a teda i generovania kvalitnejších čitateľov, nás momentálne sužuje najviac. Základná otázka znie: Možno z bežného čitateľa urobiť lepšieho čitateľa, aj keď s tým vopred nesúhlasí? Cynickejší kolegovia tvrdia – áno, len nesmie na to prísť, že sa stal lepším či múdrejším – a možno majú pravdu. Je totiž zaujímavé, že ak robíte z ľudí hlupákov, nikto vás nenapadne ani neobviní, že porušujete ich ľudské práva (pozri televízne seriály, reklama, sľuby politikov a pod.), no ak veda, knihovedu nevynímajúc, pokúsi ľudí skvalitniť, hneď je oheň na streche! Úprimne povedané, je nám z oho smutno a konečne
- prečo to otvorene nepovedať, aj to nás viedlo k rozhodnutiu prijať ponuku na spomínaný dlhodobý pobyt do Ouagadougou.** Poznámka redakcie: Ouagadougou je hlavné mesto republiky Burkina Faso.
V mene čitateľov Bulletinu CVTI SR mi na záver nášho rozhovoru dovoľte ešte vyjadriť nádej, že po skončení vášho pobytu v Afrike sa opäť stretneme na stránkach nášho periodika.
Nám zas dovoľte vyjadriť nádej, že po skončení nášho pobytu bude ešte vaša inštitúcia existovať a teda budú i stránky, na ktorých sa budeme môcť stretnúť. Knihovníctvo je totiž večné, len knižnice kde-tu zanikajú (ale, žiaľbohu, viac tu ako kde).
Ďakujeme za rozhovor.
http://www.cvtisr.sk/itlib/bc2000_4/nkvt.htm
ITlib. Informačné technológie a
knižnice