Úvod

Autorskoprávna legislatíva definuje základné princípy vzťahu medzi autormi a používateľmi informácií, ktoré štát upravuje s cieľom zabezpečiť autorom finančné zdroje a tým podporiť produkciu nových autorských diel, ale tiež obmedziť práva autorov tak, aby sa poznatky mohli bez vážnejších bariér šíriť v spoločnosti. Táto legislatíva do značnej miery zasahuje aj do činnosti knižnično-informačných inštitúcií - do praxe sa postupne zavádzajú viaceré opatrenia, ktorých úlohou je predísť konfliktom so zákonom.

Nový autorský zákon je na Slovensku v platnosti len pár rokov a hoci sa s ním mnohí knižnično-informační pracovníci ešte nestihli vyrovnať, na obzore sa v súvislosti s elektronickými informačnými zdrojmi objavuje nová právnická “hrozba” - licencie. Tento nový akvizičný fenomén sa deklaruje predovšetkým v kontexte prístupu k plateným elektronickým zdrojom, ktorý je zväčša chránený a jeho získanie si nevyhnutne vyžaduje počiatočný kontakt medzi vydavateľom a používateľom (knižnicou). Takýto kontakt je nielen momentom poskytnutia prístupových mechanizmov, ale zároveň príležitosťou na definovanie pravidiel prístupu. “Prostredníctvom kontraktu môže vydavateľ ustanoviť základné obchodné podmienky využívania produktu... - obmedziť prístup, definovať použitie a zabezpečiť ochranu svojich (autorských) práv.” (Davis, Reilly 1998)

V súvislosti s licenčnou praxou sa čoraz častejšie objavuje otázka významu autorského zákona v elektronickom prostredí. Súčasné legislatívne trendy, zdá sa, dávajú za pravdu tým teoretikom, ktorí tvrdia, že tieto dva typy právnych úprav sa navzájom nevylučujú. Licenčná dohoda však predstavuje konkrétny obchodný vzťah, a tak práva knižníc a ich používateľov budú v blízkej budúcnosti bezpečnejšie definované v kontraktoch, nie v autorskom zákone! Práve preto im musí venovať zvýšenú pozornosť aj knižničný manažment.

Licenčné dohody na využívanie elektronických zdrojov v sieťovom prostredí so sebou prinášajú nové pohľady na niektoré tradičné knižničné pojmy, ich definície a typológie. Naším cieľom je pokúsiť sa načrtnúť základné problémy súvisiace s obsahovým a terminologickým vymedzením licenčných zmlúv tak, ako sa objavujú v pomerne rozvinutej západoeurópskej a americkej praxi.

Na základe analýzy reálnych licenčných dohôd, ktoré možno nájsť v literatúre i na rôznych webových stránkach venovaných tejto problematike, sa dá načrtnúť typická štruktúra tohto typu právnych dokumentov. Mali by obsahovať nasledujúce položky:

• dátum a identifikácia zmluvných strán

Ako už bolo spomenuté, presné vymedzenie či kategorizácia niektorých základných pojmov predstavuje elementárny prvok, na ktorom stojí akceptovanie podmienok zmluvy oboma zmluvnými stranami. Knižnica by v tejto etape mala mať ujasnené predovšetkým aspekty spojené s typológiou svojich používateľov a možnosťami prístupu k dokumentom, aby mohla presadzovať ich zaradenie do textu zmluvy v takom tvare, ako vyhovujú jej potrebám.

Kategorizácia používateľov, ktorá je v prípade prístupu k elektronickým zdrojom primárna, úzko súvisí s usporiadaním lokálnej počítačovej siete tej-ktorej inštitúcie. Niektoré licenčné dohody v tejto súvislosti hovoria o “interných” používateľoch, iné o “primárnych”, iné o “registrovaných”, o “členoch inštitúcie”. Konkrétny charakter a pomenovanie zväčša závisí od typu knižnice - iným spôsobom sa tieto kategórie používateľov zadefinujú vo verejnej a inak vo vysokoškolskej knižnici. Podstatným rozlišovacím znakom je presná identifikovateľnosť používateľa - či už zo strany knižnično-informačných pracovníkov alebo (a to je v tomto prípade podstatnejšie) zo strany počítačovej siete, ktorá takto môže kontrolovať/povoľovať prístup k elektronickým informačným zdrojom. Identifikácia sa, samozrejme, robí na základe vydania používateľského mena a hesla.

Z tohto hľadiska sa používatelia rozdeľujú na dve skupiny:

• autorizovaní používatelia - tí, ktorí majú najširšie prístupové práva; sem patrí skupina registrovaných, primárnych používateľov.
• náhodní, neregistrovaní (anglický termín walk-in) používatelia - tí, čo bez akejkoľvek registrácie môžu vojsť do knižnice a využiť niektoré jej služby.

Na vysokej škole sa medzi autorizovaných používateľov z titulu špeciálnych funkcií akademickej knižnice pre presne definovanú komunitu zaraďujú všetci zamestnanci a študenti príslušných škôl. V prípade verejnej knižnice situácia taká jednoznačná nie je hneď z viacerých dôvodov:

• kategória náhodných používateľov je tu omnoho početnejšia,
• akt registrácie sa podľa názoru viacerých odborníkov (najmä z radov vydavateľov) realizuje omnoho benevolentnejšie,
• ťažké je tiež v tomto prípade aplikovať kategóriu “člen inštitúcie” - verejná knižnica nemá na svojich používateľov podobné účinné inštitucionálne nástroje ako knižnica vysokoškolská,
• do hry vstupujú aj ekonomické faktory - verejné knižnice sa v zásade financujú z prostriedkov regionálnych či miestnych samospráv a v mnohých krajinách sa práve preto považuje za nutné rozlišovať medzi “domácimi” používateľmi, ktorí by mohli - z ekonomického hľadiska - nadobúdať status “inštitucionálnych členov”, a ostatnými, ktorí môžu využívať služby do úrovne registrovaných, ale nie primárnych používateľov.

Dôležitou súčasťou definovania podmienok prístupu a využívania elektronických dokumentov je špecifikácia miesta. Pri tradičnej výpožičke sa v tomto kontexte rozumejú priestory knižnice, prípadne pracoviská či domovy používateľov. V nových podmienkach sa pridáva kybernetický aspekt definície miesta, ktorý súvisí s fungovaním počítačovej siete, prostredníctvom ktorej sa prístup k elektronickým dokumentom poskytuje.

Na vysokých školách je situácia z hľadiska počítačovej siete pomerne jasná. Knižnica je zvyčajne súčasťou pomerne rozsiahlej lokálnej siete, ktorá pokrýva všetky pracoviská univerzity, a na základe presnej evidencie majú prístup k spoločným zdrojom všetci pracovníci a študenti. To sa vzťahuje tak na prístup k univerzitným či fakultným serverom všeobecného zamerania (elektronická pošta, WWW a pod.), ako aj na špecificky knižničné služby (katalógy, výpožičky...).

Vzhľadom na inštitucionálnu nadviazanosť používateľov sa vysokoškolským knižniciam bez väčších problémov darí zadefinovať do licenčných zmlúv široký sieťový prístup k elektronickým zdrojom - z PC alebo terminálu zapojeného v lokálnej sieti (LAN) cez modem na IP adresu inštitucionálnej LAN, alebo cez špecifický proxy server opäť na základe IP adresy. Základným faktorom, na základe ktorého sa poskytuje prístup, je teda IP adresa počítača. Týmto spôsobom môžu knižnice zmluvne ošetriť skutočnosť, aby ich používatelia mohli využívať sieťové zdroje nielen z čitární či katalógov samotnej knižnice, ale aj z počítačov v pracovniach učiteľov, študentských počítačových laboratórií a veľmi často aj z počítačov, ktoré majú učitelia i študenti doma či na internáte - to všetko na základe definovania IP adries autorizovaných PC.

Situácia vo verejných knižniciach je odlišná. Aj keď sa technicko-organizačné aspekty siete a na nej založeného prístupu dajú definovať podobne ako pri vysokoškolských knižniciach (najmä s využitím proxy serverov), základný rozdiel spočíva v tom, že lokálna sieť je neporovnateľne menšia a používatelia nie sú na ňu pripojení priamo a “v pracovnom procese”. Z toho potom vyplýva, že licencie na využívanie sieťových zdrojov vo verejných knižniciach vydavatelia zväčša miestne obmedzujú na priestory knižnice, keďže takýto spôsob umožňuje efektívnejšiu kontrolu prístupu pre rôzne typy používateľov.

Azda najdiskutovanejším článkom licenčnej dohody je ten, v ktorom si zmluvné strany stanovujú povolené, resp. nepovolené spôsoby využívania poskytovaných dokumentov. Väčšina sumarizačných článkov v tejto oblasti sa zhoduje v tom, že knižnica by sa v texte zmluvy nemala uspokojiť so všeobecnými vyjadreniami odvolávajúcimi sa na ustanovenia autorského zákona o “správnom použití” (angl. fair use), keďže tieto sú v zákone spravidla formulované dosť vágne a je v záujme knižnice, aby každý “akt sprístupnenia” bol právne nespochybniteľný. Východiskovým princípom formulovania tejto klauzuly má byť to, aby knižnica nepripustila zníženie práv svojich používateľov i svojich vlastných pod hranicu garantovanú autorským zákonom (!).

Na základe toho niektoré organizácie odporúčajú:

• uviesť do zmluvy aj kvantitatívne vyjadrenie “správneho použitia” – napr. že používatelia môžu kopírovať prinajmenšom 10 % dokumentu na účely štúdia a vyučovania, v tlačenej alebo elektronickej forme (Principles for Licensing..., 1999); nie je to však prax všeobecne rozšírená;
• zakomponovať možnosť poskytovať tradičné knižničné služby aj na základe elektronických zdrojov - MVS (či v elektronickej podobe DD - dodávanie dokumentov);
• explicitne uviesť možnosť poskytovať informácie na princípe poplatku na pokrytie nákladov (fee-for-service) - v tomto prípade ide o obranu pred obvinením, že knižnica používa elektronické dokumenty ako zdroj príjmov;
• niektoré knižnice idú ešte ďalej - licencia nemá obmedzovať právo knižnice na zhodnocovanie alebo reformátovanie dát (za predpokladu dodržania integrity obsahu) s cieľom ich lepšie sprístupňovať používateľom (linky na iné dokumenty vo fonde knižnice, anotácie...) (Principles for Acquiring..., 1996).

Toto všetko sú, samozrejme, ustanovenia, o ktoré knižnica môže mať eminentný záujem a má sa snažiť o ich presadenie - to však záleží aj od toho, do akej miery bude druhá strana (vydavateľ) naklonená takéto praktiky povoliť, či do akej miery bude knižnica schopná vydavateľa o vhodnosti takejto praxe presvedčiť.

Z ďalších termínov a ustanovení, ktoré sa môžu v licenčnej zmluve objaviť a definovať podmienky využívania elektronických sieťových zdrojov, spomeňme nasledujúce:

• archívna kópia

Veľmi často sa v radoch knižnično-informačných pracovníkov zdôrazňuje fakt, že licenčné dohody stavajú knižnice do nepríjemnej situácie multikontraktuálneho prostredia, ktoré sa pomerne ťažko manažuje, ako aj to, že vydavateľ si prostredníctvom licenčnej zmluvy stanovuje tvrdé používateľské podmienky. Napriek uvedeným skutočnostiam netreba podliehať pesimizmu - licencia totiž definuje, respektíve má definovať množinu obojstranne prijateľných ustanovení a záväzkov. Aj keď text zväčša pripravuje predávajúci, pred podpisom musí prebehnúť posúdenie navrhovaných podmienok a eventuálne rokovania na vyjasnenie sporných stanovísk či - v nevyhnutnom prípade - odmietnutie licencie. Väčšia zodpovednosť teda spočíva na pleciach knižníc a pracovníkov, ktorí sa budú tejto problematike venovať - či už to bude oddelenie akvizície alebo riaditeľstvo.

Vydavatelia si svoje záujmy v licenčnom prostredí rozhodne ustrážia sami. Dokážu to aj jednotlivé knižnice? Keďže táto oblasť je u nás zatiaľ veľmi slabo rozvinutá, knihovnícke asociácie by mali predbehnúť dobu a pripraviť knižnice na novú akvizičnú prax. Organizačnou formou, ktorú knižnice využívajú na uľahčenie práce v licenčnom prostredí, sú rôzne druhy konzorcií. Školiacej stránke problematiky sa v blízkom čase bude venovať nový európsky projekt CELIP, ktorý sa rozbehne od jesene tohto roka a bude pokračovaním úspešne skončeného CECUP-u. V rámci tohto projektu sa aj na Slovensku zorganizuje odborný seminár, ktorý sa bude venovať zásadám licenčnej praxe v knižniciach a informačných inštitúciách.

Davis, Trisha L. - Reilly, John J. 1998: Understanding license agreements for electronic products. The Serials librarian, vol. 34, no. 1/2, 1998, pp. 247-260.

Definitions of Words and Phrases Commonly Found in Licensing Agreements. 1999. URL: http://www.library.yale.edu/~llicense/definiti.shtml

Heads of Agreement for site licences for the use of electronic publications. URL: http://www.eblida.org/ecup/docs/heads/publib.htm

Okerson, Ann 1998. Scholarly communication and the licensing of electronic publications. In: The impact of electronic publishing on the academic community. URL: http://tiepac.portlandpress.co.uk/online/tiepac/session5/ch2.htm

PA/JISC "model licence" - framework for material supplied in electronic form. 1998 URL: http://www.ukoln.ac.uk/services/elib/papers/pa/licence/Pajisc21.html

Principles for Acquiring and Licensing Information in Digital Formats. University of California Libraries. 1996. URL: http://sunsite.berkeley.edu/Info/principles.html

Principles for licensing electronic resources. The university of Western Australia. 1999. URL: http://www.library.uwa.edu.au

PhDr. Jaroslav Šušol, CSc.,
KKIV FiFUK v Bratislave