Otázka

Pracujeme v miestnej knižnici v malej obci na strednom Slovensku a radi by sme sa Vám zverili s naším dosť špecifickým problémom. Ide o to, že aj v našej obci kráčame s dobou a okrem nezamestnanosti máme aj celkom slušne prosperujúce podsvetie. Máme jeden masážny salón i svoje dve pouličné prostitútky, dvoch narkomanov a jedného dílera i zlodeja áut a vlamača v jednej osobe a, prirodzene, aj naše JRD je už dávno vytunelované. Všetko je teda v norme, ibaže so šéfom tohto nášho “podsvetia” sú problémy. Šéf (inak Fero F.) – podľa nášho policajta údajný miestny boss podsvetia – je však úplne iný ako bežní šéfovia podsvetia.

Jeho najväčšou vášňou nie sú totiž peniaze, ale knihy, čo by samo osebe nebolo také strašné, ale on má záujem len o knihy politické a na dôvažok ide spravidla o zahraničné vydania (ruské, anglické, francúzske, či dokonca i talianske knihy). Túto literatúru sme buď v knižnici nikdy nemali, a keď aj áno, po nežnej revolúcií sme takmer všetky rusky písané knihy a politické zvlášť – ako beznádejné ležiaky – zlikvidovali. Nuž a tých pár exemplárov, čo si poniektorí tajne odniesli domov, má už náš boss dávno prečítané. Sme úplne na dne a všetky tri zamestnankyne (vrátane mňa ako riaditeľky) nerobíme posledné mesiace nič iné, len zháňame tú prekliatu politickú literatúru – ak mu totiž do daného termínu želané tituly nezoženieme, vyhráža sa nám fyzickou likvidáciou! Už sme prosili miestne pobočky politických strán, no všetko márne, žiadanú literatúru nemajú.

Na ilustráciu našich problémov uvediem niekoľko titulov, ktoré mu máme do 10 dní (!) zohnať. Ide o tituly: Marx, Carl: Le capital, Paríž 1900; Bucharin, Nikolai; Trotsky Lev: Ottobre 1917: dalla dittatura dell imperiallismo alla dittatura dell proletario, Miláno 1980. A iste uznáte sami, je je to priam hotová katastrofa.

Syn jednej našej knihovníčky nám radí, aby sme skúsili bossovi kúpiť počítač a dať mu tam nejaký internet – tam je vraj úplne všetko, takže by to určite malo zabrať. Ak by to bola pravda, rady sa na to poskladáme bárs aj z našich knihovníckych platov, ale – a to je naša otázka – má to zmysel? Skutočne nájde boss na tom internete aj také veci, aké sme uviedli v ilustračnom príklade?

Nuž takto tu my žijeme! Toto sú ozajstné problémy z praxe, a nie tie Vaše informačné diaľnice či globalizácia a digitálne knižnice!

Napriek všetkému ste však naša posledná nádej, a preto, prosím, poraďte nám čo najskôr - ide predsa doslova o ľudské životy!

Pre istotu prikladám i naše faxové číslo : 0807/5564879001

Vďačná riaditeľka knižnice

 Odpoveď

Milá pani riaditeľka,

súcítime s Vami - to po prvé, a po druhé - všetci členovia tímu osobne prelustrovali vlastné knižnice s cieľom zohnať uvedenú literatúru, no žiaľbohu – s nulovým výsledkom.

Váš problém je vskutku neštandardný a musíme priznať, že sa v našom kolektíve našli i takí, ktorí problém zľahčujú s poukazom na to, že ten Váš boss vie preukázateľne čítať a že je vedľajšie, čo číta, hlavné je, že číta, lebo tak sa perspektívne skultivuje a samovoľne pretransformuje na štandardného čitateľa. Treba vraj len vydržať a ono sa to poddá - knihy vraj poľudštili aj ťažšie prípady.

Odborníci na sociálnu komunikáciu zas vidia nesporné pozitívum v tom, že napriek nátlaku zo strany bossa Vaša knižnica je s ním v stálom dialógu, a teda vlastne komunikuje  čitateľom, čo je vždy pozitívne, keďže knižnica, ktorá nekomunikuje so svojimi čitateľmi, prestáva fungovať ako knižnica.

Pre úplnosť dodávam, že sa ozvali i ortodoxné hlasy (ktoré však neprevážili) hlavne starších knihovedcov, podľa ktorých sa vlastne nič nedeje a Vaša knižnica má byť rada, že čitatelia vôbec prejavujú záujem o jej služby. V tejto súvislosti treba priznať, že predsa je tu len aké-také promile pravdepodobnosti, že aj Váš boss padne do rúk spravodlivosti – povedzme aspoň na pár hodín. A úprimne si priznajme: Poznáme vôbec takých čitateľov, ktorí by za uspokojenie túžby po PREČÍTANÍ KNIHY sedeli v krimináli čo len jeden deň?

Vo všeobecnosti však prevážil názor, že knižnica síce musí slúžiť čitateľom, ale nie za cenu ohrozenia životov zamestnancov knižnice – ochrana ľudského života (knihovníkov nevynímajúc) predstavuje totiž vyšší princíp ako akt služby čitateľom. Toľko k morálno-etickému rozmeru Vášho problému.

Teraz k praktickej stránke problému. Jedna vec je jasná – spomínaný typ titulov fyzicky nie ste schopní dlhodobo úspešne zháňať (a je tu predpoklad, že ak sa Vám aj niečo podarí zohnať, budúce požiadavky sa môžu stupňovať, napr. čo také stenografické zápisy zo zasadnutí bývalého ÚV KSČ). Zostáva nápad s internetom – je síce fakt, že reklama + pornografia tvorí takpovediac “zdravé jadro internetu”, ale rozsah informačných zdrojov v internete je taký obrovský, že určitá nádej tu reálne existuje. Je teda možné, že aj Váš boss tu nájde, čo potrebuje, a dá Vám pokoj.

Nuž a druhý, ale na prvý pohľad trošku nejasný spôsob riešenia Vášho problému navrhol prizvaný expert z Vysokej školy Policajného zboru. Keď sme ho oboznámili s problémom, chvíľu sa zamyslel a potom povedal dve slová: “Meno ruže.” Keď sme žiadali bližšie vysvetlenie, dlho mlčal a potom dodal: “Umberto Eco.” A viac sme z neho nedostali. Po chvíli sme pochopili – a dúfame, že pochopíte aj Vy.

Pre úplnosť dodávame, že v diskusii padol ešte jeden návrh člena nášho tímu: “A čo takto oznámiť to polícii?” Tento nápad sme však kolektívne zavrhli ako vec priamo ohrozujúcu Vaše životy. Ospravedlniť sa to dá len tým, že spomínaný člen nášho tímu je síce špičkový odborník vo svojom odbore, ale v praktickom živote sa prejavuje ako absolútny laik.

Lúčime sa s Vami s vierou, že spravodlivosť zvíťazí, alebo aspoň remizuje!

Váš NKVT

P. S.: Aj keď zvolíte variant “Meno ruže”, bez internetu sa asi nezaobídete už len vzhľadom na získanie receptu, ako vyrobiť to, čím treba napustiť listy vhodnej knihy (skúste napr. stránku www.arzen.com).

Otázka

Už pomerne dlho pracujem v jednej akademickej knižnici v našom hlavnom meste. Ale o tom som nechcela... Ide o to, že ako najzaslúžilejšiu knihovníčku ma kolektív knižnice poveril, aby som sa obrátila na Vašu poradňu so skutočne vážnou vecou. Problém je v tom, že kým počet študentov – žiadateľov o učebnice, skriptá a iné publikácie – v našej knižnici každoročne vzrastá, počet samotných kníh, učebníc (o skriptách, ktoré má naša knižnica k dispozícii, ani nehovoriac), každoročne klesá! Mladšie kolegyne ma na to nedávno upozornili a že vraj to už trvá celé roky (údajne to spôsobuje akýsi trhový mechanizmus či čo). Overila som si to – a je to pravda! Nuž preto Vám píšem, hoci veľmi neverím, že nám poradíte. Faktom ale je, že to tak nemôžeme nechať. Keď už nie kvôli študentom, tak kvôli samotným pracovníčkam knižnice. Hlavne tie mladšie sú vraj z toho total out (?!) a aj my ostatné, postaršie, začíname mať vážne depresie. Môj názor je taký, že keď sa s tým nebude čosi robiť, niektorá z nás to nevydrží a môže to skončiť aj tragicky!!!

Takže čo robiť? Máme skutočne nečinne čakať, kým si ten mechanizmus - ako nejaký stredoveký drak - vezme za obeť nejakú mladú knihovníčku? Alebo to máme, nedajbože, vzdať a prejsť do bankového sektora alebo k tým počítačom? Vy vedci buďte teraz múdri!

P. S.: O také rady, že máme poslať mladšie kolegyne v minisukniach za dekanom a tak získať peniaze na nákup kníh a podobné múdrosti, záujem nemáme – to Vám, vážení, píšem v mene celého kolektívu (vrátane manažmentu knižnice) vopred.

Drahá pani Filoména i celý kolektív DAK!

Vážne slová ste vyslovili, len čo je pravda, dokonca také vážne, že náš výskumný kolektív vo veci Vami nadhodeného problému musel osloviť aj špecialistov mimo oboru knihovníctva! Po dôkladnej analýze sme dospeli k záveru, že Váš problém je teoreticky možné riešiť troma spôsobmi:

1. Získať viac peňazí na nákup fondov – teda zväčšiť fondy.
2. Znížiť počet požiadaviek – teda znížiť počet študentov, čitateľov.
3. Pri tom istom fonde obslúžiť väčší počet študentov – čitateľov – teda zrýchliť obrat fondov.

Keďže prvé dva spôsoby sú v podstate mimo vnútorných možností knižnice (ak abstrahujeme od neštandardného vynucovania si peňazí, ako ste naznačili vo svojej poznámke), rozhodli sme sa zamerať na tretiu, intelektuálne najvzrušujúcejšiu možnosť. Každého asi napadne na prvý pohľad najjednoduchšie opatrenie – totiž skrátiť výpožičné lehoty. Poznáme však svojich pappenheimských a vieme, že len tak, na dobré slovo, veru čitatelia (a študenti zvlášť) knihy na čas vracať nebudú! Takže, žiaľbohu, len týmto smerom asi cesta k úspechu nepovedie, priatelia!

Skutočne revolučné riešenie (inšpirované počítačovou technológiou manipulácie s pamäťou) predstavuje nami rozpracovaná metóda paginácie (inak stránkovania) kníh či skrípt. O čo tu ide? Pokúsime sa Vám to priblížiť na príklade.

Predstavte si, že existuje monumentálne skriptum nazvané napr. Stručné dejiny slovenského knihovníctva od Veľkej Moravy po súčasnosť a že toto dielo má 800 strán, pričom jeho naštudovanie je nevyhnutné pre úspešné ukončenie štúdia v danom obore. Je jasné, že keď sa nejaký študent raz zmocní takéhoto fundamentu, skôr ako po absolvovaní danej skúšky ho do knižnice nevráti, a to ani pod hrozbami neviemakých pokút. Vec sa však mení, ak by existovalo povedzme 8 dielov tohto diela, ale pozor – naraz by bolo možné požičať len jeden diel! Jednoducho fond zväčšíme metódou paginácie konkrétnych dokumentov (teda rozdelením na prakticky ľubovoľný počet dielov) napríklad aj 10-násobne! Prirodzene, delenie treba robiť rozumne s prihliadnutím na intelektuálnu náročnosť diela a jeho rozsah. Paginátorky by mali úzko spolupracovat s autormi diela, ktoré bude rozdelené na viac častí. Vieme, že je to práca navyše (len to lepenie signatúr!), ale efekt, prínos je viac ako zrejmý a je ním práve Vami žiadaný radikálny nárast počtu uspokojených čitateľov. A to všetko takmer bez nároku na dodatočné finančné prostriedky z rozpočtu vysokej školy či univerzity!

Poznámka: Tu sa dopúšťame malej nepresnosti, lebo aj štítky so signatúrami čosi stoja, nehovoriac o viazaní, výrobe nových obalov a pod.

Prirodzene, že problém by bolo možné analyzovať ďalej a proces paginácie uviesť do súladu s celkovou stratégiou práce knižnice s čitateľom. Rozsah našej skromnej rubriky nám, žiaľbohu, neumožňuje podrobne problém analyzovať, uvedieme však aspoň jeden zaujímavý námet. Ide o zosúladenie intelektuálnej náročnosti diela s individuálne stanovenou dĺžkou výpožičnej lehoty pre konkrétneho čitateľa, a to v závislosti od IQ tohto čitateľa.. Vtip spočíva v tom, že hodnotu svojho IQ si určí sám čitateľ priamo pri vyplňovaní prihlášky! O čo tu ide? Veľmi zjednodušene povedané - čím hlúpejší čitateľ, tým bude mať možnosť požičať si náročnejšie dielo na dlhší čas. Kto si však prizná, že má nízke IQ?! Záver - čitatelia budú sami trvať na čo najkratších výpožičných lehotách!!!

Milá pani Filoména, dúfame, že sme Vás presvedčili, že aj v takejto ťažkej situácii sa dajú nájsť určité východiská. Teraz len zostáva dúfať, že sa Vám podarí presvedčiť aj manažment Vašej knižnice o tom, ako uspokojiť Vašich čitateľov a v neposlednom rade aj odvrátiť Vami spomínanú hrozbu ujmy na zdraví osadenstva Vašej knižnice.

So želaním úspešnej paginácie fondu
Váš oddaný NKVT