Odborné kvality knihovníka

Les valeurs professionnelles du bibliothécaire. Bulletin des Bibliothéques de France, 45, 1 - 2/2000, p. 33 - 41.

Encyklopédia vydaná v r. 1751 definuje knihovníka ako človeka, ktorý je poverený strážením, starostlivosťou, udržiavaním poriadku a zvyšovaním počtu kníh v knižnici. Je málo činností spojených s literatúrou, ktoré vyžadujú toľko talentu. U knihovníka takej veľkej knižnice, ako je napríklad Kráľovská knižnica, sa predpokladá znalosť starých i moderných jazykov, znalosť kníh, edícií a všetkého, čo sa týka histórie písomníctva, knižného obchodu a typografického umenia.

Objavenie sa knihy a nárast jej produkcie v priebehu stáročí nastolili problém s jej “chránením” v novom význame a až dovtedy v neslýchanom rozsahu. Plocha a zariadenie knižníc sa musia prispôsobovať tejto novej situácii. Po tomto rozruchu spojenom s novým nosičom Francúzska revolúcia priniesla radikálne nový prístup, ktorého sme dnes dedičmi. Objavuje sa pojem národného písomného dedičstva. Pomaly sa zodpovednosť knihovníka za jeho uchovávanie uplatňuje v záujme spoločnosti a opiera sa o to, čo môžeme nazývať občianskymi hodnotami.

Zdá sa, že funkcia “strážcu” pamäte, vychádzajúc z formulácie encyklopédie, je jednou z tých, ktoré knihovníci musia vziať na seba i v informačnej spoločnosti. Toto poslanie “strážcov” počas celej histórie knižníc mobilizovalo celý komplex čoraz sofistikovanejších techník a zručností. Knihovníci sú v našej spoločnosti žijúcimi aktérmi pamäte.

Nie je udivujúce, že encyklopédia robí z poznania kníh a knižného obchodu jednu zo základných kvalifikačných predpokladov knihovníka. Naozaj s objavením sa tlačenej knihy sa pojmy ako selekcia a výber a s tým spojené intelektuálne schopnosti dostávajú do centra činností knihovníka.

Veľmi skoro sa zistilo, že celá knižničná zbierka je zbierka živá, udržiavaná vďaka výmenám, nákupom či darom. Treba tiež rozlišovať medzi obdobím, keď na jednej strane zverené hodnoty boli všetkým dobre známe, a na druhej strane, keď sa publikuje každoročne 40 000 nových titulov, nehovoriac o množení sa internetových miest a online dokumentov, a medzi obdobím, keď sa mohlo myslieť na pekné písmo, na peknú obálku, a na druhej strane, keď sa nemôže urobiť nič bez pomoci stroja.

Keď Najvyššia rada knižníc Francúzska pripomenula knihovníkom vo svojej Správe za roky 1996 - 1997, že “jadrom a potvrdením ich profesie sú zbierky a prístup k ich obsahu”, identifikovala jednu z ich základných profesionálnych hodnôt a v súlade s tradíciou potvrdila vysoko intelektuálnu úlohu knihovníkov.

Narastajúce množstvo písomností a informačných zdrojov v sieti núti posudzovať zodpovednosť knihovníka a hodnoty, na ktorých spočíva táto zodpovednosť, nielen na základe striktného individuálneho prístupu, ale z hľadiska fungovania celého kolektívu, a to tým skôr, že o kooperácii sa už nemá uvažovať ako o potrebe technického rázu, ale ako o podmienke, ktorá je odteraz nevyhnutná na to, aby sa vykonávala profesia, ktorá je v súlade s princípom encyklopedizmu a  nestrannosti a snahou ponúkať intelektuálne hodnotné informácie.

Pravidelný nárast zbierok si postupne vynútil potrebu využívať klasifikáciu a to, čo dnes nazývame dokumentačnými technikami. Objavenie sa tlačenej knihy spôsobilo veľký šok v histórii knižníc a vo vývoji toho, čo od tohto momentu nazývame knihovníckou profesiou, a urýchlilo zrodenie knihovníctva.

Čoraz jasnejšie sa definuje činnosť knihovníka, a teda jeho profesia. Vôbec nejde o chorobnú a slepú aplikáciu komplexných techník, ale o úsilie, aby zbierky, o ktoré sa knihovník stará, urobil zrozumiteľnými a používateľnými.

Koncom minulého storočia správca Národnej knižnice Francúzska Leopold Delisle takto zhrnul vývoj profesie: “Bibliografia a knihovníctvo sa stali vedami alebo umeniami, ktorých zložitosť z roka na rok rastie.”

Úlohou dnešného knihovníka je vrátiť zmysel a koherenciu mozaike špecializovaných poznatkov a mikrodisciplín, ktoré vytvárajú priestor pre výskum a poznanie, a upratať priestor, či už fyzický alebo virtuálny, ktorý možno považovať za súhrn všetkých znalostí. Je teda potrebné neúnavne znova budovať encyklopedické usporiadanie, umožniť logické susedstvo a nečakané stretnutia, zbiehanie oblastí, pričom sa treba vystríhať povrchnosti a približnosti. Azda bude potrebné si takýmto spôsobom vybojovať svojské miesto v intelektuálnom živote našej spoločnosti.

Jednou z hllavných úloh knihovníkov bolo dať zbierky, o ktoré sa starali, k dispozícii nielen tým, ktorí patrili k inštitúcii, ale čoraz širšej verejnosti - klerikom, vzdelancom študentom a vedcom.

V 17. storočí sa rozpútala debata medzi stúpencami zatvorených knižníc a tými, ktorí boli za ich sprístupňovanie. Mazarinov knihovník Gabriel Naudé bol zástancom sprístupnenia knižnice. Táto tendencia zvíťazila a možno o nej povedať, že je základom činnosti dnešných knihovníkov a potvrdzuje jednu z ich základných profesionálnych hodnôt.

V nedávnom článku François Waquet analyzuje činnosť vo francúzskych a talianskych knižniciach v 17. a 18. storočí - talianskych knihovníkov charakterizuje tvrdosť a uzavretosť, kým francúzskych zas otvorenosť a úslužnosť, čo je základom “profesionálnej hodnoty”.

Tento ideál otvorenosti spočíva predovšetkým v presvedčení, že každá knižnica, aj súkromná, musí byť prístupná, pretože poznanie, ktoré obsahuje, je spoločným majetkom. Je užitočný z trojakého uhla pohľadu - spoločenského, politického a intelektuálneho.

F. Waquet píše: “V intelektuálnom svete, ktorý urobil z komunikácie jeden zo svojich princípov, knihovník sa stáva sprostredkovateľom medzi zdrojmi poznatkov a vedcami”. Sme blízko myšlienke, že vo svete dnešných knižníc táto intelektuálna zodpovednosť za sprístupňovanie a zhodnocovanie zdrojov - zodpovednosť založená na už spomínaných profesionálnych hodnotách - sa znásobuje.

Zdá sa, že by bolo zaujímavé empiricky zmerať, explicitne či implicitne, aké miesto dnes v profiloch pracovných miest zaujímajú niektoré “profesionálne hodnoty” týkajúce sa “opatery” a “nárastu” fondov, ich usporiadania, prístupu k nim, ako aj intelektuálneho a spoločenského poslania knihovníkov.

Analýza bola uskutočnená na základe určitého množstva inzerátov na voľné vedúce miesta, ktoré v rokoch 1997 - 1998 uverejnilo 78 mestských a 14 krajských knižníc. Informácie boli o požadovaných kvalitách, ale neboli uvedené opisy úloh, ktoré treba vykonávať. Nebol uvedený rozdiel medzi pracovným rámcom a požiadavky boli rovnaké bez ohľadu na pracovné miesto. Z 92 inzerátov však vyšli najavo výrazné tendencie, ako sú “kvalifikácia v oblasti informatiky”, čo pri nábore najviac zavážilo, potom je to “ovládanie informatických nástrojov”, pričom tieto znalosti sú veľmi úzko spojené s konkrétnym softvérom (Book, Liber, Vubis, Orphée, Agate, Opsys atď.). V širšom kontexte a v rovnakej oblasti sa veľmi často naráža na “záujem o technologický vývoj” a začína sa používať termín “multimédiá”. Potom, čo je klasické pre pracovné miesta vo všetkých oblastiach, požadovali sa odborné skúsenosti.

Ďalšie hľadiská sa týkajú riadenia, organizácie a kádrovej politiky. Veľmi často sa používa termín manažment, čo je normálne v prípade riadiacej funkcie.

Iná výrazná tendencia, ktorá sa prejavila pri analýze voľných miest, sú relačné kvality. Tie sa prejavujú v tíme, vo vzťahoch medzi rôznymi partnermi. “Zmysel pre dohodu s úradmi”, “dialóg”, “vyjednávanie”, “schopnosť začleniť sa”, “komunikácia”, “nenútenosť v nadväzovaní vzťahov”, “diplomacia” - to sú termíny či formulácie, ktoré sa opakovane objavujú v inzerátoch.

Je zarážajúce, že kompetencie, t. j. znalosti a schopnosti spojené s dokumentmi a ich obsahom (staré knihy, zbierky, audiovizuálna technika a metódy, všeobecná kultúra), sa uvádzajú veľmi zriedkavo.

Nedostatočné odvolávanie sa na poslanie inštitúcie a styk s verejnosťou vzbudzuje pocit, že kolektív inštitúcie uprednostňuje svoju vnútornú prevádzku (riadenie, spoločenský dialóg, znižovanie rizika konfliktov). Všetko ostatné (služba verejnosti, kultúrna dimenzia, obsah zbierok) sa dostáva až na druhú úroveň, alebo je obsiahnuté len implicitne. Teda ide o istý protiklad “tradičného” knihovníka, vnímaného ako samotárskeho vzdelanca uzavretého voči zmenám...

Knihovníci vo svojom oprávnenom hľadaní profesionálneho a spoločenského uznania si želali sústrediť do svojho pracovného rámca súbor znalostí a schopností potrebných na vykonávanie svojho poslania, ktoré je čoraz diverzifikovanejšie a čoraz komplexnejšie.

V analyzovaných inzerátoch sa nevyskytlo viac ako 10 prípadov, ktoré by súviseli so zbierkami a ich uchovávaním. Zdá sa, že v priebehu stáročí sa prešlo vo výkone povolania od veľmi blízkeho vzťahu k zbierkam a ich obsahu k narastajúcej vzdialenosti k nim. Práve objavenie sa a následne rozvoj tlačenej knihy a nakoniec explózia sietí čoraz viac bránili plne vlastniť to, čo sa vyprodukovalo, a zosilnili potrebu vytvoriť klasifikačné techniky a organizovať množstvo dokumentov, udeliac knihovníkovi jeho profesionálnu legitimitu v tejto oblasti. Knihovník tak prestáva byť správcom dôverne známej zbierky a stáva sa skôr expertom, ktorý vytyčuje cesty k tejto zbierke, s ktorou nie je v priamom spojení.

Túto analýzu voľných miest možno porovnať so závermi Prvej registrácie povolaní v knižniciach, ktorá sa realizovala v r. 1995 z iniciatívy ministerstva povereným vysokým školstvom. Táto registrácia, ktorá vychádzala zo skúmania verejných štátnych knižníc, rozlíšila 31 povolaní a zaevidovala 27 kompetencií (znalostí a schopností) spojených s ich vykonávaním. Vyplynulo z nej i to, že schopnosť komunikovať, schopnosť konať, kvalifikácia spojená s pedagogickou činnosťou a vzdelávaním zaujímajú ústredné miesto a zdá sa, že zohrávajú dôležitejšiu úlohu ako kvalifikácia spojená so zbierkami.

Nedávna anketa týkajúca sa dokumentačných pracovníkov, ktorú uskutočnila výskumná jednotka Vysokej školy dokumentačných informácií v Ženeve, potvrdila niektoré konštatovania. Boli osvetlené niektoré uvedené znalosti a schopnosti, nazývané “transverzálne”, ktoré nie sú vyslovene odborné, ale zdajú sa byť hlavnými na vykonávanie profesie dokumentaristu.

V tomto štádiu našej úvahy sú niektoré bolestivé otázky, ktoré je potrebné si položiť: sú dnes knihovníci aktérmi intelektuálneho života? Sú uznávanými sprostredkovateľmi súčasnej umeleckej tvorby? Sú, inak ako implicitne, organizátormi konfrontácie vedomostí a disciplín? Ponechám túto otázku bez odpovede. Je však isté, že táto otázka povedie k požadovanej koncepcii vzdelávania knihovníkov.

Knihovníci úspešne zareagovali na výzvu týkajúcu sa tlačených dokumentov. Otázky, ktoré sa im kladú v súvislosti s informačnou spoločnosťou a šokom, ktorý vyvolal rýchly rozvoj digitálnych zdrojov, sa mi nezdajú zásadne vzdialené od tých, na ktoré už dali odpoveď ich predchodcovia: chrániť dedičstvo a pamäť, zosúladiť lokálne s univerzálnym, zabezpečiť prístup všetkých k poznaniu a k objavom.

Znalosti a schopnosti požadované v ponukách na voľné vedúce miesta v mestských a krajských knižniciach: informatika a nové technológie (62), skúsenosti (53), administratívne a finančné riadenie (45), kádrová politika (44), relačné kvality (36), zmysel pre kolektív (21), cit pre prácu s verejnosťou (17), disponibilita (16), komunikácia (16), kultúrny život (5), dynamickosť (15), sklony k zodpovednosti (9), chuť kontaktovať sa s verejnosťou (8), iniciatívnosť (7), znalosť starých kníh (6), záujem o čítanie (6), znalosť vidieckeho prostredia (6), tvorivosť (4), knihovnícke znalosti (4), znalosti týkajúce sa obsahu zbierok (4), prísnosť (3), všeobecná kultúra (2), znalosti a zručnosti v audiovizuálnej oblasti (1), zanietenosť (1).

Znalosti a schopnosti spojené s vykonávaním 31 povolaní uvedených v Prvej registrácii povolaní v knižniciach (1995): komunikácia (20), iniciatíva, vyjednávanie (19), samovzdelávanie (14), hodnotenie (14), spracúvanie dát (13), plánovanie (13), redakcia (12), všeobecná organizácia a riadenie ľudských zdrojov (11), pedagogika (11), koordinácia (10), informačný prieskum (9), koncipovanie vzdelávacích aktivít (7), cudzie jazyky (7), organizácia informácií (7), poznanie knižničnej verejnosti (6), právo (6), sprostredkúvanie dokumentov (5), účtovné a rozpočtové riadenie (5), uchovávanie a správa dokumentov (4), normalizácia a správa autorít (4), štatistika (4), akvizícia dokumentov (3), katalogizácia dokumentov (3), výskum (3), rozvoj zbierok (2), indexácia dokumentov (2), valorizácia (2).

Čísla určujú počet príslušných povolaní spomedzi 31, ktoré identifikovali autori registrácie

Znalosti a schopnosti, ktoré ukázala anketa uskutočnená Vysokou školou dokumentačných informácií v Ženeve: vedieť sa zariadiť, vedieť predvídať, vedieť analyzovať situáciu, byť prísny, vedieť robiť syntézu, vedieť počúvať, vedieť sa vyjadrovať, vedieť byť k dispozícii, vedieť vyjednávať, vedieť sa prispôsobiť, vedieť učiť, vedieť pracovať v tíme, vedieť sa samovzdelávať, vedieť viesť tím, mať kritického ducha, byť samostatný, vedieť sa motivovať, vedieť sa zhodnotiť.