V deväťdesiatych rokoch slovenskí knihovníci zorganizovali mnoho odborných podujatí, ktorých ambíciou bolo riešiť systémové a rozličné aktuálne čiastkové otázky ďalšieho smerovania knihovníctva a knižníc. Takmer každé z týchto rokovaní vyústilo do prijatia nejakého záverečného dokumentu, v ktorom bolo načrtnuté, deklarované či požadované určité riešenie pretrvávajúcich problémov, bariér a limitov. Zvyčajne však už na najbližšom podobnom podujatí sa opäť začínalo ”novou etapou vo vývoji knižníc”, a to z toho dôvodu, že sa konštatoval takmer rovnaký stav, aký bol v čase vyhlásenia predchádzajúcej deklarácie. Po zdĺhavom riešení (či skôr neriešení) fundamentálnych potrieb knižníc, deklarovaných na 1. slovenskom knihovníckom kongrese v máji 1996 v Nitre, sa účastníci rokovania na celoslovenskej konferencii ”Slovenské knižnice ´97” v Sielnici v októbri 1997 zhodli na tom, že je najvyšší čas prejsť na rozvojovú stratégiu. Ukázalo sa, že slovenské knižnice sa nemôžu nachádzať v procese permanentnej transformácie, ktorý svojou zotrvačnosťou už síce presiahne do ďalšieho tisícročia, nebolo by však únosné predlžovať ho až k horizontu jeho prvého desaťročia. Transformáciu slovenského knihovníctva naštartovala niekedy v 80. rokoch silná generácia knihovníkov, ktorej mnohí príslušníci by pri jej súčasnom tempe pravdepodobne už neboli aktívnymi účastníkmi fungovania knižničného systému na úrovni projektovaných európskych štandardov. To však akiste nebol hlavný dôvod prechodu na rozvojovú trajektóriu. Primárnou príčinou je oprávnená obava, že zaostávanie Slovenska v tejto oblasti nadobúda hrozivé rozmery s veľmi negatívnymi kultúrnymi, vzdelanostnými a spoločensko-ekonomickými dôsledkami.
Iniciátormi spomenutého prístupu k riešeniu problémov knihovníctva a knižníc boli občianske profesijné združenia Spolok slovenských knihovníkov (SSK) a Slovenská asociácia knižníc (SAK). Príležitosťou na posúdenie a prijatie rozhodnutí o zamýšľaných zmenách sa r. 1999 stali dve fóra, a to krajské knihovnícke konferencie (ďalej len konferencie) a 2. slovenský knihovnícky kongres (ďalej len kongres) sprevádzaný valnými zhromaždeniami obidvoch profesijných združení. Príprava týchto rokovaní sa začala s dostatočným časovým predstihom, bola dôsledne decentralizovaná a demokratická, organizačne, obsahovo, personálne a publikačne dobre zvládnutá.
Rokovania konferencií a kongresu boli akousi ”spomienkou na budúcnosť” slovenského knihovníctva a knižníc. Konferencie priniesli skôr analytické výsledky, kongres vyústil do návrhu syntetického strategického materiálu. Od uskutočnenia týchto podujatí uplynulo už niekoľko mesiacov, takže je najvyšší čas pristúpiť k serióznemu riešeniu toho, čo sme si zaumienili. Dnes už môžeme zaknihovať jeden dôležitý výsledok: na rokovanie v NR SR je pripravený vládou SR schválený návrh nového knižničného zákona. ”Evergreen” posledného desaťročia speje, zdá sa, k úspešnému záveru. Treba dúfať, že v procese schvaľovania návrhu zákona sa známy a vo svojej podstate odborný problém národnej knižnice nestane politickou kauzou a výsledkom nebude kompromis, ktorý by v budúcnosti ďalej problematizoval fungovanie tejto vrcholnej ustanovizne knižničného systému a aj systém ako celok. Pokročiť však musíme aj v ďalších oblastiach. Veľmi skoro totiž zistíme, že túžobne očakávaný zákon, akokoľvek je zo systémového a kompetenčného hľadiska dôležitý, vytvára hlavne právny rámec, ktorý treba čo najskôr a dôkladne naplňovať riešením konkrétnych vecných problémov. Aj v oblasti legislatívy nás pritom ešte len čakajú viaceré úlohy, napr. pri spracovaní vyhlášok k novému zákonu, ale aj vo vzťahu k autorskému zákonu, zákonu o povinných výtlačkoch a pod. Naším zámerom nie je recenzovať celé rokovanie konferencií a kongresu, v nadväznosti na ich výsledky však upozorníme na niektoré, pre budúci úspešný vývoj rozhodujúce faktory, ktorých plnenie z vecného a časového hľadiska nemožno odkladať.
Audit knižníc v regiónoch, garantovaný krajskými štátnymi knižnicami a prezentovaný na konferenciách, priniesol mnoho poznatkov opierajúcich sa o dostatočne exaktné sociologické a štatistické zistenia o stave, trendoch a potrebách jednotlivých typov knižníc. Získané podklady umožnili oprieť sa už nielen o tušené a zovšeobecnené fakty, ale o reálne poznatky o tom, ako sú na tom knižnice v jednotlivých regiónoch Slovenska. Vo vystúpení E. Veľasovej, ktorá na rokovaní kongresu zhrnula výsledky rokovaní krajských konferencií a ťažiskové otázky knižníc, boli prehľadne prezentované prevažujúce trendy, spoločné problémy a existujúce rozdiely medzi regiónmi. Je zrejmé, že organizátori konferencií zamýšľané zámery dosiahli: orgány štátnej správy a samosprávy v jednotlivých regiónoch, krajské, regionálne a ďalšie knižnice získali dostatočné podklady, aby mohli svoje odborné aktivity a disponibilné zdroje v budúcnosti sústreďovať najmä na činnosti a problémy, ktoré ich naviac ťažia. Isteže, v týchto súvislostiach sa dá namietať, že zasa až tak veľa nového o stave knižníc v našich regiónoch sme sa nedozvedeli ani po ich audite, skôr sme sa v niektorých veciach utvrdili a máme o ich existencii exaktnejšie dôkazy. Takáto dôkladná ”inventúra” však bola potrebná aj preto, aby bolo možné výsledkami analýzy argumentačne podporiť vykonanie tých opatrení, ktoré vzhľadom na možnosti istotne nebudú ani jednorazové, ani okamžité. Bude nutné určiť priority, a to je vždy spojené s diferenciáciou a kompromismi, s uprednostnením niečoho a odkladom iných vecí na neskorší čas. Nemá význam deklarovať desať priorít do termínu ďalšej konferencie či kongresu, veď už pri ich sformulovaní by malo byť zrejmé, že bude nereálne ich splniť. Najmä v najbližších rokoch pravdepodobne nebudú k dispozícii dostatočné zdroje na rozsiahlejšie a nákladnejšie projekty, takže sa treba sústrediť na také, u ktorých je reálne očakávať výraznejší kvalitatívny posun. Audit zároveň ukázal, že v niektorých ukazovateľoch existujú viaceré a niekde až prekvapujúco veľké rozdiely medzi regiónmi. Napríklad prírastok kúpou vo verejných knižniciach Bratislavského kraja 43 000 k. j. (11,60 Sk/obyv.), versus 20 000 k. j. v Košickom kraji (4 Sk/obyv.), pričom podobných príkladov možno uviesť viac. Takže istá diferenciácia v prioritách jednotlivých regiónov je pravdepodobná, zároveň však boli potvrdené niektoré trendy, ktoré sú spoločné pre všetkých, pričom sa ukazujú ako limitujúce pre akékoľvek zmeny k lepšiemu aj v ďalších oblastiach.
Akiste sa zhodneme na tom, že knižnice sú tu primárne pre čitateľov, ale akoby túto základnú oprávnenosť svojej existencie stále menej plnili. Dá sa tak usudzovať na základe poklesu registrovaných čitateľov, ale nie je tajomstvom ani rast počtu tých používateľov knižníc, ktorí sú čoraz nespokojnejší s repertoárom a úrovňou knižničných fondov a služieb. Bodaj by aj boli, keď ”r. 1998 index nákupu knižničného fondu oproti r. 1997 klesol o 1/5, počet používateľov z počtu obyvateľov poklesol o 1 %” ... (a to aj preto, lebo) ”značný počet knižníc na vidieku neodoberá ani jedny noviny ... až dve tretiny novozískaných kníh vo vedeckých knižniciach pochádzajú z výmeny a povinného výtlačku, ktorý tvorí až 40 % z prírastku ... priemerná cena jednej knihy bola r. 1998 o 100 Sk vyššia oproti r. 1991 ... (pričom) vedecké knižnice r. 1998 zakúpili knižničný fond o 1,5 mil. Sk menej ako v predchádzajúcom roku ... na vidieku počet používateľov sústavne klesá a väčšina z nich sú deti, dôchodcovia a ženy v domácnosti ... (ale aj) pokles detských čitateľov je výrazný, sústavný a dlhoročný”. Takýchto a podobných citátov zo spomínaného kongresového príspevku by bolo možné uviesť viac (v zátvorkách sú poznámky autora).
Takže prioritou 1 u všetkých typov knižníc musí byť zlepšenie doplňovania fondov zvýšením objemu finančných prostriedkov na ich nákup. Túto požiadavku je, pravdaže, ľahšie nastoliť, ako splniť. Ako úlohu s najvyššou prioritou ju však treba uplatniť u zriaďovateľov knižníc už v príprave rozpočtov na r. 2001. Musíme dosiahnuť, aby povinný výtlačok nebol hlavným zdrojom doplňovania fondov príslušných knižníc. Nemôžu ním však byť ani dary či výmena, ale primárne nákup z rozpočtových zdrojov. Pozornosť vo vedeckých a akademických knižniciach treba venovať najmä nákupu zahraničných periodík a báz dát, elektronickým systémom zasielania plných textov dokumentov typu JASON, ProQuest či EIFL Direct. Je nevyhnutné podporovať vznik konzorcií na nákup a využívanie elektronických informačných zdrojov.
Prioritou 2 je internetizácia slovenských knižníc. Na kongrese sa problematikou Internetu v slovenských knižniciach osobitne zaoberali O. Cvik a J. Ilavská. Vo využívaní informačných technológií sme už v knižniciach čo-to dosiahli, zásadný prelom v ich masívnom nasadení a integrácii však zatiaľ nenastal. Ako v hodnotení elektronizácie knižníc v SR odznelo v príspevku I. Prokopa a A. Androviča, ”...už najmenej 180 knižníc má k dispozícii knižničný softvérový systém ... (pričom existujúca) ... miera heterogenity knižničných systémov našťastie nie je príliš veľká napriek absencii koordinovaného prístupu k výberu softvérového systému v jednotlivých knižniciach v posledných rokoch ... približne 50 knižníc má v internete svoje webové stránky”. Elektronizácia knižníc bude nepochybne pokračovať, v jednotlivých knižniciach sa budú automatizovať rozličné agendy (akvizícia, katalogizácia, výpožičky a pod.), ale bez možnosti vstupovať do internetovej siete knižnice nebudú môcť využívať jeho informačné zdroje na skvalitnenie svojich základných služieb. Nebudú mať prístup k OPAC katalógom iných knižníc, nevyužijú iné sekundárne informačné pramene a ostanú aj bez možnosti získať plné texty, napr. článkov, z elektronicky publikovaných časopisov. To sú len ilustratívne príklady, dalo by sa hovoriť o ďalších, napr. o redundancii v spracovaní dokumentov v slovenských knižniciach a vysokých nákladoch na jednotku katalogizácie, ktorú by dostupné sieťové technológie pomohli výrazne znížiť. Internetizácia knižníc by výrazne podporila aj oblasť, ktorú sme označili ako prioritu č. 1. Bez nej neuskutočníme prechod od poskytovania obmedzených služieb požičiavaním zväčša vlastných dokumentov k službám založeným na prístupe aj k iným, externým informačným zdrojom. Kým nebude mať používateľ prístup k internetu, tak dovtedy ho radšej nedráždime rečami o virtuálnej knižnici! Internetizácia knižníc musí byť jednoznačne prioritnou úlohou štátu, najmä v štátnych a školských knižniciach. Keď v ČR do infraštruktúry na implementáciu internetu do knižníc už použili desiatky miliónov korún a do škôl (a teda aj školských knižníc) mienia investovať takmer pol miliardy, potom zamýšľaných 50 mil. Sk na INFOVEK je minimum a nula v rozpočte na r. 2000 na internetizáciu slovenských knižníc je jednoducho hanebná. Tu treba poznamenať, že ak úroveň elektronizácie knižníc ešte bola v SR v porovnaní s ČR pred niekoľkými rokmi porovnateľná (rozumej porovnateľne nízka), dnes je naše zaostávanie markantné. Na Slovensku bude potrebné viac zvažovať slová o akýchsi komparatívnych výhodách vyplývajúcich síce z lacnej, ale relatívne vzdelanej pracovnej sily. V zahraničí, a už nielen vo vyspelých, ale aj v transformujúcich sa krajinách, v účelových budovách knižníc s voľne prístupnými fondami od ”výmyslu sveta” návštevníci Internet bežne využívajú. Mladá generácia má prístup k jeho rozsiahlemu informačnému potenciálu, pričom si osvojuje nové algoritmy myslenia a konania, a to nielen v akademických, ale aj vo verejných knižniciach. Až zamrazí pri pomyslení na budúcu konkurenčnú schopnosť pracovnej sily tej generácie, ktorá vyrastá v našich školách a knižniciach s veľmi obmedzenými možnosťami využívať tieto informačné zdroje. Je tu reálna hrozba, že táto pracovná sila zrejme bude už iba lacná, ale málo pripravená na požiadavky informačného veku. Konferencie a kongres ukázali, že vieme, čo z aspektu implementácie informačných technológií v slovenských knižniciach potrebujeme, a niet pochýb, že by sme boli schopní v relatívne krátkom čase ich zmysluplne využiť.
To je však imperatív, ktorý musíme dodržať, pretože v minulosti tomu tak vždy a všade nebolo. Nie je tu priestor na ďalšie zdôvodňovanie naliehavosti rozsiahlej elektronizácie slovenských knižníc vrátane Internetu, urobili to spomínaní odborníci na kongrese, každoročne to odznieva na seminároch INFOS a ďalších fórach. Možno súhlasiť s tým, že ”... súčasný stav rozvoja informačných systémov národnej sústavy knižníc je vzhľadom na nízku technickú a programovú kompatibilitu, nízku úroveň kooperácie, nerozvinutú komunikačnú infraštruktúru a úplný nedostatok spoločne využívaných elektronických informačných zdrojov a služieb kritický”. Je preto najvyšší čas veľmi dôrazne požiadať Národnú radu SR a vládu SR, aby v štátnom rozpočte na rok 2001 boli na elektronizáciu slovenských knižníc vrátane ich internetizácie účelovo vyčlenené finančné prostriedky v objeme približne 100 miliónov Sk!
V prioritách 1 a 2 musí nastať výrazný posun k lepšiemu už r. 2001 a 2002! Z krátkodobého hľadiska sa z pohľadu regiónov treba sústrediť ešte na tieto dve ďalšie oblasti:
Priorita 3: Kooperácia knižníc
Priorita 4: Školské knižnice
Dozaista možno diskutovať o tom, či toto poradie vyjadruje aj dôležitosť uvedených problematík, ale to vari nie je podstatné. Každá jednotlivo by však mohla byť témou na samostatnú ”dizertáciu”. Skvalitnenie kooperácie nie je bezprostredne podmienené osobitnými požiadavkami na finančné dotácie. Riešenie problematiky školských knižníc má popri organizačných aj finančné aspekty.
Kooperácia je dôležitým nástrojom racionalizácie a integrácie knižničných systémov. Jej medzinárodnými aspektmi sa na kongrese zaoberali A. Androvič a I. Prokop. Integrácia slovenských knižníc do medzinárodných knižničných štruktúr však predpokladá rozvinutie kooperácie vnútri národného knižničného systému. Dlho už o týchto veciach vieme, aj sme už všeličo v tomto smere dosiahli, ale nie vždy doťahujeme aj nádejné projekty do úspešného konca (súborné katalógy, retrokonverziu a i.). Zďaleka nevyužívame všetky možnosti, ktoré sa priamo ponúkajú, a tak ako všade na svete by aj u nás vyústili do všeobecne výhodnej racionalizácie. Už sme sa zmienili o tom, že takmer v každej knižnici katalogizujeme tú istú slovenskú knihu namiesto toho, aby sme si len ”dovnloudovali” cez internet potrebný záznam zo slovenskej národnej bibliografie a doplnili v ňom potrebné holdingové údaje. Len v tomto prípade by sme dosiahli celoštátne úspory rádovo niekoľko stotisíc korún. Jednoducho, nesprávame sa ekonomicky (!) a takto ušetrené bežné prostriedky nevyužívame racionálnejšie, povedzme na doplňovanie fondu. Objektívne okolnosti (ale aj subjektívne záujmy) spôsobili existujúcu heterogenitu hardvéru a softvéru v knižniciach, nepoužívame rovnaké štandardy, nedokážeme sa dohodnúť, aby sme v jednom meste neodoberali do dvoch knižníc, ktoré sídlia niekoľko ulíc od seba, rovnaké a pritom drahé tituly periodík a báz dát, ktorých nákup pritom každú z týchto knižníc finančne takmer ruinuje. Dokedy obstojí ”ornitologická” argumentácia o vrabcovi v hrsti a holubovi na streche, veď konzorciá nieže nevyžadujú vyššie náklady, ale naopak, a takto už dávnejšie postupujú od nás omnoho bohatšie krajiny a knižnice. Na jednej strane nariekame na nedostatok financií, ale zároveň nimi plytváme, pričom to chce predovšetkým dobrú vôľu dohodnúť sa a pristať na všeobecne užitočný kompromis.
Je veľmi pozitívne, že v slovenských verejných knižniciach sa kladie veľký dôraz na prácu s deťmi a mládežou. V tomto smere sa dosahujú výsledky, ktoré sú v mnohom porovnateľné (až na ten internet!) aj s vyspelými krajinami. Varujúce sú však dve skutočnosti: pokles počtu detských čitateľov a dlhodobo pretrvávajúca neuspokojivá úroveň prevažnej väčšiny školských knižníc. Tieto skutočnosti zarezonovali takmer na každej krajskej konferencii. Pokiaľ ide o školské knižnice, tak to je dlhodobý problém. Čo do počtu knižníc ide o najväčší, ale zároveň najmenej funkčný subsystém nášho knižničného systému. Dôvody existujúceho stavu sú v podstate známe, zaoberajme sa však skôr dôsledkami a uvažujme o možných východiskách. Nijaké paušálne použiteľné riešenie neexistuje a nikoho nemožno do ničoho nútiť. Pozrime sa na vec z dvoch hľadísk. Po prvé, celoplošné zlepšenie práce školských knižníc na základných a stredných školách sa vzhľadom na stav ich fondov a z dôvodov priestorových, personálnych či finančných v strednodobom výhľade očakávať nedá. Je neradostnou realitou, že väčšina škôl ledva pokrýva svoje základné prevádzkové potreby, ale v informačnom veku treba zmeniť vzťah ku školským knižniciam nielen na strane zriaďovateľov škôl, ale aj manažmentu, učiteľov a, samozrejme, aj žiakov týchto škôl, ktorí potrebu dobre fungujúcej školskej knižnice si zatiaľ dostatočne neuvedomujú. Ani prostriedky z projektu INFOVEK veľmi nepomôže na tých školách, kde knižnice nefungujú vôbec, alebo kde len živoria. Aj keď počítač zatraktívni informačnú výchovu, nové technológie pri absencii vhodných fondov a ostatných atribútov, ktoré robia knižnicu knižnicou, nebudú stačiť na kvalitatívnu zmenu k lepšiemu. Po druhé, knižničná legislatíva predsa umožňuje to, čo v mnohých obciach existuje, a to je vytváranie integrovaných verejných a školských knižníc. Pripravuje sa reforma územnosprávneho členenia a prechod zriaďovateľských kompetencií na úseku základných a stredných škôl na obce. Buďme realisti a zhodnime sa na tom, že jedna obec bude ťažko schopná prakticky zo spoločného rozpočtu finančne a inak zabezpečovať chod verejnej a zároveň aj školskej knižnice. Je pravdepodobné, že po uskutočnení pripravovanej reformy sa aj samosprávne orgány obcí priklonia k spojeniu obidvoch typov knižníc v obci do jednej integrovanej knižnice. Aktívne a v dostatočnom predstihu by v tomto smere mali konať najmä regionálne knižnice vo vzťahu k obecným verejným knižniciam a Slovenská pedagogická knižnica z aspektu školských knižníc. Neutešený stav školských knižníc by bolo možné aj týmto spôsobom niekedy okolo r. 2003 zmierniť a navodiť obrat k lepšiemu.
Poukázali sme na tie problémy, ktoré vyplynuli z výsledkov auditu a rokovaní konferencií ako veľmi naliehavé. Niežeby podobne naliehavé neboli aj niektoré ďalšie, ako sme však uviedli na začiatku, bude nutné diferencovať a určiť si priority! Nestrácajme zo zreteľa, že sú to procesy, v ktorých okamžitý obrat nie je možný a ak nastane, tak nie skôr ako o dva - tri roky. Nesmie sa preto stať, že po konferenciách a kongrese si dáme ”pohov” a bude sa čakať na to, že pre každý segment knižničného systému tieto veci ktosi–kdesi, napr. na Ústrednej knižničnej rade (ÚKR) vyrieši, pretože nevyrieši! ÚKR sa bude zaoberať návrhom (variantom) Stratégie knihovníctva a knižníc v Slovenskej republike (ďalej len stratégia). Materiál vypracovaný týmto poradným orgánom ministra kultúry by mal byť niekedy na prelome marca – apríla 2000 daný na verejnú diskusiu. Po zapracovaní pripomienok by mal byť pod gesciou Ministerstva kultúry SR prijatý strednodobý plán konkrétnych opatrení a dlhodobejších úloh rozvoja slovenského knihovníctva a knižníc. Konkrétne strednodobé úlohy by sa mali týkať r. 2000 – 2002, dlhodobejšie úlohy r. 2003 – 2005 s pravdepodobným presahom aj do ďalších rokov. Do konca 1. polroka 2000 by mal byť na stole výsledok: otvorený dokument, ktorý v závislosti od meniacich sa potrieb a možností zrejme bude priebežne upravovaný a aktualizovaný. Kľúčové vecné priority a princípy stratégie boli prijaté už na kongrese a nie je dôvod ich zásadne upravovať. Následne bude treba dopracovať a konkretizovať strategické plány knižníc tak, aby sa dosiahlo ich rezortné, regionálne a lokálne prepojenie. Tu pôjde už o konkrétne vecné naplňovanie nového legislatívneho rámca z hľadiska organizačného, ľudského, technologického a, samozrejme, finančného. Vypracovanie stratégie a plánu dlhodobého rozvoja slovenského knihovníctva a knižníc bude dôležitou súčasťou sformulovania štátnej knižničnej politiky ako súčasti národnej informačnej politiky SR. Ministerstvo kultúry má vo svojom pláne úlohu predložiť tento strategický materiál na rokovanie vlády SR v jesenných mesiacoch r. 2000. Je vecou stavovskej cti knihovníckej komunity a zodpovednosťou SSK, SAK a ÚKR pripraviť podklady na rokovanie vedenia ministerstva kultúry a vlády SR tak, aby azda prvýkrát bola na najvyššej štátnej úrovni akceptovaná a následne aj primerane podporená dôležitosť knižníc pre rozvoj informačnej spoločnosti na Slovensku.
Niet sporu o tom, že každá z už spomínaných úloh presahuje rámec jedného regiónu alebo typu knižníc. Pred mnohými ďalšími úlohami sme ich uviedli najmä preto, že kdesi treba začať, a keď už, tak tým, čo je možno rovnako dôležité ako mnoho ďalších vecí, ale tu by používateľ bezprostredne pocítil osobitný pozitívny prínos dosiahnutých zmien. Tieto skutočnosti, čiže rôzne psychologické, sociálne, marketingové a ďalšie efekty, by sme nemali podceniť, a to nielen z hľadiska používateľov, ale aj zriaďovateľov. Knižnice budú musieť viac dokazovať, že sprostredkovane cez informačný, vzdelávací a kultúrny prínos dosahujú aspoň v niektorých konkrétnych parametroch aj ekonomické efekty porovnateľné s knižnicami vo vyspelých krajinách.
Na pozadí tých činností, s výsledkami ktorých sa návštevník knižnice bezprostredne stretáva, musia prebiehať procesy, ktoré akoby ukryté pred jeho zrakom skvalitnenie knižničných služieb vlastne pripravujú. V stratégii sú tieto činnosti pomenované, a aj pri nich treba mať zreteli, že takmer všetky majú svoju celoštátnu, regionálnu i miestnu dimenziu. V tomto príspevku sme ich ešte osobitne nespomenuli, čo neznamená, že sú menej dôležité. Sú to najmä:
1. Tvorba súborných katalógov
2. Vzdelávanie knižničného personálu
3. Informačná výchova používateľov
4. Vzťahy knižníc – vydavateľov – knižného obchodu
5. Ochrana historických knižničných fondov
6. Knižničná obsluha zdravotne postihnutých občanov
7. Knižničné služby pre príslušníkov národnostných menšín
8. Výstavba knižníc
Z hľadiska časového a predpokladaných nákladov majú tieto úlohy prevažne dlhodobý charakter. Príprava knižničných pracovníkov, informačná výchova používateľov, ochrana historických knižničných fondov, knižničné služby pre zdravotne postihnutých a príslušníkov národnostných menšín sú permanentné procesy, ktoré by ani nebolo vhodné nejako časovo limitovať. K lepšiemu fungovaniu komunikačného reťazca (autor) - vydavateľ – knižný obchod – knižnica – (používateľ) podnikáme v našich podmienkach zatiaľ len niektoré nesmelé kroky (copyright, books in print, elektronic publishing a i.). Rozsiahle riešenie problému súborných katalógov v našich podmienkach bude z finančného a technologického hľadiska zrejme možné len v dlhodobom výhľade. Už v strednodobom horizonte však bude nutné doriešiť metodologické a technologické otázky budovania súborných katalógov, sprístupniť na rutinné využívanie doterajšie výsledky z projektu CASLIN a technologicky riešiť prepojenie súborných katalógov s nadväzným sprístupňovaním plných textov.
Mimoriadne vysoký je investičný dlh vo výstavbe a rekonštrukcii našich knižníc. Na Slovensku prakticky nebola od sprevádzkovania novostavby SNK na Hostihore v Martine na začiatku 70. rokov postavená ani jedna významná účelová knižničná budova. Kapitálové potreby knižníc v tomto smere do r. 2010 možno kvalifikovane odhadnúť najmenej na 2 mld. Sk. Predovšetkým treba čo najskôr dostavať novú budovu Centra vedecko-technických informácií SR v Bratislave, začať so zásadnou rekonštrukciou Univerzitnej knižnice v Bratislave, riešiť investičné potreby Slovenskej národnej knižnice a ďalších vedeckých a akademických knižníc. Niektoré z týchto investícií treba projektovo pripraviť tak, aby výstavba mohla začať okolo r. 2002 – 2003. Inak do konca dekády sa nedokončí takmer nič. Nech nám nikto nezazlieva pohľad ”cez plot” do ČR. Ani ich ekonomická situácia nie je práve najružovejšia, predsa stavajú veľké nové knižničné budovy, napr. v Brne, o novostavbách a rozsiahlych rekonštrukciách knižníc pre potreby ČSAV v Prahe, v Olomouci, Tábore, Liberci, Hradci Králové a ďalších českých a moravských mestách sa nám na Slovensku ani nesníva. Národní knihovna v Prahe má už niekoľko rokov nový depozitár, na Slovensku v tomto smere (pardon za výraz) ani ”ň”!
Nespomenuli sme ešte ďalšie úlohy, ktorými sa bude nutné zaoberať o nič menej naliehavo, ako s už spomínanými. Takou je napr. problematika knižničného manažmentu, metodickej práce či medzinárodnej knižničnej integrácie. Iba sme prevažne načrtli, čo nás čaká a neminie. Bola to spomienka na minulosť? Pravdaže nie, alebo prevažne nie! Skôr išlo o prognózovanie budúcnosti. Ale najmä o výzvu konať! Aby sa nám spomienky na budúcnosť neprejavovali prevažne v podobe už dlho pretrvávajúceho sna, pretože precitnutie z neho do reality ”cválajúcej” informačnej spoločnosti by asi bolo až veľmi kruté.
PhDr. Tibor Trgiňa, Univerzitná knižnica v Bratislave
http://www.cvtisr.sk/itlib/bc2000_1/trgina.htm
ITlib. Informačné technológie a
knižnice