Ohlas na článok UKB – 80 rokov obetavej služby verejnosti

(Bulletin CVTI SR, č. 4/1999, s. 29 – 31)

Po prečítaní príspevku A. Androviča Univerzitná knižnica v Bratislave – 80. rokov obetavej služby verejnosti, uverejnenom v Bulletine CVTI SR 4/1999 (s. 29 – 31), som sa rozhodol prezentovať oficiálne stanovisko súčasného vedenia Univerzitnej knižnice v Bratislave (ďalej len UKB), ktoré je v niektorých otázkach odlišné od interpretácie niektorých otázok riaditeľa úseku automatizácie a integrácie knižnice zverejnenej v tomto príspevku. O čo vlastne ide?

Kolega Androvič vytrvalo presadzuje, keď už nie UKB rovno v postavení národnej knižnice SR, tak aspoň v niektorej z týchto pozícii: 1. národnej a univezitnej knižnice zároveň, 2. ústrednej štátnej knižnice SR, 3. národnej knižnice v podobe akéhosi ”dvojdomčeka”. Prvý návrh vo svojom príspevku ilustruje analogickým historickým vývojom v Chorvátsku a Slovinsku. Fungovanie UKB v r. 1997 až do prehodnotenia jej postavenia po voľbách r. 1998 pokladá za záblesk krátkeho pozitívneho vývoja a následný opätovný návrat knižnice pol storočia dozadu. Tretia podoba národnej knižnice SR ako ”dvojdomčeka” skladajúceho sa zo SNK v Martine a UKB sa v príspevku síce osobitne nespomína, ale v komisii na prípravu nového knižničného zákona a na pôde Ústrednej knižničnej rady (ÚKR) ju autor niekoľkokrát presadzoval. Čo k tomu dodať?

Začnem konštatovaním, že Androvič má na vlastný názor v predmetnej veci právo. Sympatické na tom je, že na svojom názore zotrváva, čo sa dá chápať buď ako zásadovosť, alebo, s prepáčením, ako tvrdohlavosť. Akosi stále viac som náchylný prikláňať sa k tomu druhému. Publikovaný názor prestáva byť osobným názorom autora vtedy, keď za svojím podpisom uvedie materskú inštitúciu, v tomto prípade UKB. Pritom takmer každý vie, že v nej pracuje v pozícii štatutárneho zástupcu generálneho riaditeľa knižnice a mal by teda prezentovať jej oficiálne postoje. Takto ktokoľvek preto môže ním publikovaný názor pokladať za stanovisko knižnice. Ako vyplynie z ďalšieho textu, tak stanovisko autora je v  rozpore s oficiálnym postojom UKB, čo knižnici neprospieva. UKB totiž podporuje návrh nového knižničného zákona vypracovaného na pôde ÚKR, ktorý si osvojilo aj MK SR a ktorý medzičasom už prerokovala aj vláda SR a s niektorými zapracovanými pozmeňujúcimi návrhmi bude predložený do NR SR. Je to návrh, aby národnou knižnicou SR bola Slovenská národná knižnica (SNK) v Martine. Nie je tu priestor na podrobné rozpisovanie všetkých atribútov SNK, musí to však byť národná knižnica zodpovedajúca medzinárodným štandardom na knižnice tohto druhu. To je vlastne jediná podmienka, aby UKB, a asi nielen ona, zotrvala na svojom súčasnom stanovisku k navrhovanému postaveniu SNK v Martine ako národnej knižnice SR. Predpokladáme, že UKB bude ďalej pôsobiť v postavení vrcholovej univerzálnej štátnej vedeckej knižnice s niektorými nadštandardnými úlohami, ktoré špecifikuje jej nová zriaďovacia listina z augusta 1999.

Androvič akoby ignoroval osobitný historický vývoj v slovenskom knihovníctve a súčasnú realitu. Vývoj na Slovensku išiel predsa inými cestami ako napr. v Chorvátsku alebo Nemecku, kde sa v praxi uplatnili jemu sympatické a nepochybne funkčné modely národnej knižnice odlišné od našich podmienok. Čo by bolo s UKB nebyť zákona o MS z r. 1954 je domnienka, navyše bez dostatočného zreteľa na okolnosti vtedajšej premeny MS na národnú knižnicu a knihovedný ústav. Za príliš kategorický pokladám názor, že sa tým uzavrela prvá etapa úspešného rozvoja UKB. Myslím si, že toto hodnotenie nezodpovedá ani minulej skutočnosti, a najmä dúfam, že nebude platiť v budúcnosti. S poľutovaním možno konštatovať, že ani knižnice ako súčasť spoločenskej ”nadstavby” neboli v minulosti ušetrené od ideologických a politických vplyvov a nebolo by šťastné rovnaké chyby opakovať aj v novej spoločenskej realite. Ak by sme však aj pripustili vplyv politiky na súčasné dianie v tejto oblasti, tak sa to rozhodne nezačalo po voľbách r. 1998. Zriadenie národnej knižnice zo zákona ako súčasti neštátnej organizácie, alebo politický prístup k obsadzovaniu funkcií vedúcich pracovníkov knižníc sa predsa presadili už v predchádzajúcom volebnom období. Zasahovanie politiky do riadenia tohto sektora bolo nevhodné v minulosti, ale negatívne dôsledky by malo aj v súčasnosti. Práve preto je najvyšší čas slovenské knihovníctvo odpolitizovať a dať riadenie jeho vecí do rúk odborníkom.

Androvič má pravdu v tom, že vo väčšine štátov pôsobia národné knižnice v prostredí hlavného mesta. To má nepochybne svoje výhody, ale o špecifikách vývoja na Slovensku v tejto oblasti už bola reč. Národná knižnica však môže celkom dobre fungovať aj mimo hlavného mesta, najmä ak niektoré jej funkcie (napr. konzervačné, bibliografické, metodické) budú komparatívne vykonávané aj inými knižnicami. Všetky celoštátne funkcie národnej knižnice u nás predsa neboli nikdy odsunuté mimo hlavného mesta a nebudú zrejme ani v budúcnosti. Mohol by som uvádzať ďalšie argumenty, ale bolo by to napokon obšírnejšie ako to, na čo reagujem.

Androvič je jedným z najlepších odborníkov v slovenskom knihovníctve. Niekedy však nerozumiem tomu, prečo ide do kontraproduktívnych konfliktov, ktorých riešenie je vzhľadom na okolnosti nepriechodné a v ktorých nemôže uspieť. Je to na jeho škodu, neprospieva to ani materskej knižničnej inštitúcii, a ani knižničnému systému ako celku. Na druhej strane ľudí, ktorí majú názor odlišný od väčšiny, netreba hneď zatracovať, pretože názory sa kryštalizujú aj cestou konfrontácií a polemík a dospieva sa tým, aspoň dúfam, k lepším záverom. Ľudia s konfrontačnými názormi to nemajú jednoduché, a ani ostatní to s týmito ľuďmi nemajú ľahké. Preto sa mi žiada na záver povedať: kolega Androvič, myslím si, že spoločne dokážeme viac!